Starý obchod na okraji Trenčína bol obľúbený u miestnych: chutné jedlo, poctivé porcie, milé predavačky. Zuzana Gregorová tam pracovala už pätnásty rok – najprv pri váhe, potom ako vedúca oddelenia. Všetko vedela, všetko si pamätala – komu treba plnené papriky, komu nema zabudnúť na hriankovú kašu, a komu naliať štedro, „od srdca“.
Tento deň sa ponáhľala z kumbálu s tácom studenej pečienky. Len ho postavila do vitríny, keď do oka jej padla známa postava – vysoký muž v ošúchanom kabáte, so smutkom v očiach, stál pri pulte a akoby niekoho hľadal.
Zuzana rýchlo pristúpila:
— Ak hľadáte Viktóriu, ochorela. Vráti sa budúci týždeň. Vám, ako obvykle – karbanátky a rebierka?
Muž sa zarazil:
— Vy si dokonca pamätáte, čo zvyknem brať?
— Samozrejme. Veď ste náš stály zákazník, — začervenala sa Zuzana.
Zahanbil sa, ale potichu dodal:
— Ja som vždy chcel prísť k vám, Zuzana, ale stále som chodieval k Viktórii. Je mi to až ľúto.
— A odkiaľ viete, ako sa volám?
— No máte to na menovke.
Zozadu sa ozval podráždený hlas Alžbety Jánovej:
— Pán! Nezdržujte rad! Už je za vás desať ľudí!
Zachvelil sa:
— Prepáčte. Domáce karbanátky, prosím…
A ešte tichšie, priamo do očí:
— Možno raz mi dobrá žena uvarí skutočné domáce karbanátky. Prepáčte, Zuzana, nemáte prsteň… ak nie ste vydatá – môžem vás odprevadiť po šieste? Bývam tu, cez ulicu, sám.
Zuzana takmer nebadateľne prikývla a podala mu tašku. V hrudi jej búšilo srdce – ako za mladých čias.
— Takže večer, — usmial sa. — A ja sa volám, mimochodom, Tomáš.
Celý deň Zuzana akoby lietala. Dokonca aj Alžbeta si všimla:
— Zuzka, čo ti je? Tváre máš červené ako nevesta na svadbe!
— Nič mi nie je, Alžbetka, len mám výbornú náladu.
Pred koncom šichty si Zuzana prefarbila pery, uviazala šálu a vyšla z obchodu. Tomáš už čakal.
— Poďme sa prejsť? Možno do kina?
Počasie bolo nechutné, mokrý sneh sa lepil na mihalnice. Kráčali po nábreží, ticho si rozprávali, akoby sa poznali sto rokov. V určitom momente navrhol:
— Zuzanka, poď ku mne? Urobíme si čaj, zohrejeme sa. Veď bývam nablízku.
— No takto… veď sa skoro ani nepoznáme…
— Ako nepoznáme? Už rok ťa pozorujem. Chodím a obdivujem, ako pracuješ. Si dobrá, úprimná. S babkami láskavá, s deťmi milá. Akoby som ťa poznal odjakživa. A ty ma – čiže nepoznáš?
Usmiala sa:
— Dobre, Tomášo. Poďme, lebo inak – som premoknutá až na košeli.
V jeho byte to bolo jednoduché, ale útulné. Zobral jej kabát, postavil topánky usušiť, uváril čaj s citrónom, vytiahol sušienky.
Keď vonku začala pravá búrka, zrazu navrhol:
— Ostaň. Ja si v kuchyni postelim. Kam teraz pôjdeš?
Zuzana sa obzerala – teplo, pokoj, a srdce jej radilo: neuteč.
— Dobre, odstanem…
Uľahla si na gauč, on do kuchyne. Ale zobudili sa spolu – osamote sa im spať nedarilo.
Keď sa Viktória vrátila po chorobe, hneď videla, ako Tomáš vždy vyháňa Zuzanu z práce.
— Pozri sa na ňu! Ja som len v nemocnici – a ty si už odtiaľ našla chlapa! — smiala sa.
V skutočnosti sa tešila. Veď šťastná Zuzana bola – ako slnko: jej svetlo zahrialo všetkých okolo. A šťastie, keď je pravé, je vidno z diaľky. A dokonca aj rebierka s karbanátkami sa ten týždeň predávali akosi rýchlejšie…
