Starý obchod na okraji Žiliny bol obľúbený medzi miestnymi: chutná kuchyňa, poctivé porcie, milé predavačky. Zdenka Petrová tam pracovala už pätnásť rokov – najprv za pultom, potom ako vedúca oddelenia. Všetko vedela, všetko si pamätala – komu pridať kapustnicu, kto si vždy berie halušky, a komu naliať polievku „s láskou“.
Tento deň sa práve ponáhľala z kuchynskej miestnosti s misou žltnicovej polievky. Len ju postavila do vitríny, keď jej pohľad zachytil známu postavu – vysoký muž v ošúchanom kabáte, s tmou v očiach, stál pri pultisku a akoby niekoho hľadal.
Zdenka rýchlo pristúpila:
„Ak hľadáte Viktóriu, je chorá. Vráti sa budúci týždeň. Chcete ako obvykle – karbanátky a kuracie stehienka?“
Muž sa prekvapil:
„Vy si pamätáte, čo zvyknem brať?“
„Samozrejme. Ste náš stály zákazník,“ začervenala sa Zdenka.
Zahanbil sa, ale potom tiššie dodal:
„Vždy som chcel prísť k vám, Zdenka, ale vždy som skončil u Viktórie. Je mi to až ľúto.“
„A odkiaľ viete, ako sa volám?“
„No veď máte to na menovke.“
Zozadu sa ozval rozčúlený hlas Alžbety Ivanovnej:
„Pán! Nerobte frontu! Už je za vás desať ľudí!“
Zacúval:
„Prepáčte. Tie karbanátky, prosím…“
A potom ešte tichšie, priamo jej do očí:
„Možno by mi niekedy nejaká dobrá žena uvarila domáce karbanátky. Prepáčte, Zdenka, nemáte prsteň… ak nie ste vydatá – mohol by som vás odprevadiť po práci? Bývam hneď cez cestu, sám.“
Zdenka sotva počuteľne prikývla a podala mu tašku. V hrudi jej búšilo srdce – ako za mladých čias.
„Takže večer,“ usmial sa. „A ja sa, mimochodom, volám Tomáš.“
Celý deň Zdenka akoby lietala. Dokonca aj Alžbeta si všimla:
„Zdenka, čo si, ochorela? Tváre máš červené ako dievča pred randíkom!“
„Všetko je v poriadku, Alžbetka, len mám dobrú náladu.“
Na konci smeny si Zdenka prefarbila pery, uviazala šálu a vyšla z obchodu. Tomáš ju už čakal.
„Pôjdeme sa prejsť? Možno do kina?“
Počasie bolo nepekné, mokrý sneh sa lepil na mihalnice. Kráčali po nábreží, ticho si pošepkávajúc, akoby sa poznali sto rokov. V jednom okamihu navrhol:
„Zdenka, poď ku mne? Dáme si čaj, zohrejeme sa. Bývam len kúsok.“
„No neviem… veď sa skoro nepoznáme…“
„Ako nepoznáme? Už rok ti kradmom pozerám. Chodím, obdivujem ťa, ako pracuješ. Si dobrá, úprimná. S babičkami nežná, s deťmi láskavá. Akoby som ťa poznal celý život. A ty ma – čo, nepoznáš?“
Usmiala sa:
„Dobre, Tomáš. Poďme, lebo je fakt – som celá premoknutá.“
V jeho byte bolo jednoducho, ale útulne. Zobral jej kabát, dal si topánky sušiť, uváril čaj s citrónom, vytiahol koláčiky.
Keď vonku začala pravá búrka, zrazu navrhol:
„Ostaň. Ja si ustelim v kuchyni. Kam by si teraz šla?“
Zdenka sa rozhliadla – teplo, pokoj, a srdce jej vravelo: neuteč.
„Dobre, ostanem…“
Uľahla si na gauč, on do kuchyni. Ale zobudili sa spolu – osamote sa im spať nedarilo.
Keď sa Viktória po chorobe vrátila do práce, hneď si všimla, ako Tomáš vychádza zo Zdenkou.
„Pozri sa na ňu, nestratila sa! Ja len na neschopence – a ty si už ulovila chlapa!“ smiala sa.
V skutočnosti sa tešila. Lebo šťastná Zdenka bola ako slnko – jej svetlo zahrievalo všetkých okolo. A šťastie, keď je pravé, je vidieť zďaleka. A dokonca aj karbanátky s kuracími stehienkami sa ten týždeň predávali oveľa rýchlejšie.
