“Ty si predsa ideálny manžel, Miloš”: ako jedna veta zničila manželstvo postavené na ľahostajnosti
Zuzana sa vrátila domov s dvoma ťažkými taškami v rukách. Len vošla dnu, z obývačky sa ozval hlas manžela:
“Prišla? A čo, už je šieste?”
“Už siedma,” unavene odpovedala a vydala sa do kuchyne.
Na stole stáli tri šálky. To znamenalo, že u nich bola svokra a s nejakou pravdepodobnosťou aj jej sestra Alena. Zuzanu to ani neprekvapilo. Začínalo to byť zvykom: návštevy bez upozornenia, rozhovory o jej “neženských” návykoch, odsudzujúce pohľady a stopy cudzej prítomnosti roztrúsené po kuchyni.
“Kde si tak dlho bola? Chcem jesť,” hodil Miloš bez toho, aby zdvihol oči od notebooku.
“Zastavila som sa v supermarkete. Aby som ťa, vaša veličenstvo, nakŕmila,” povedala Zuzana sarkasticky. “Ale inak sa s tebou potrebujem porozprávať.”
Mlčal. Preto pristúpila, otočila jeho stoličku k sebe a pokojne povedala:
“Potrebujeme sa rozviesť.”
Miloš zdvihol pohľad, zmätený:
“Čo? Prečo?”
“Pretože takto už ďalej nemôžeme.”
“Zuzana, nechceš najprv variť večeru a potom sa porozprávať? Som strašne hladný.”
“Nie. Budeme sa rozprávať teraz.”
“No, veď vieš, nepijem, nechodím po baroch, nezahýbam. Sedím doma, pracujem. Moje peniaze mi stačia. Nikdy od teba nič nechcem. Čo ti chýba?”
Zuzana sa zatvárila:
“Žiješ v mojom byte, neplatíš nájom, ani energie – všetko platím ja. Jedlo, upratovanie, varenie – to tiež ja. Otázka: na čo ti teda stačia peniaze?”
“No… kúpil som si sveter. Stiahol som si aktualizáciu do hry. Mamke a tete Alene občas pomôžem – pošlem im peniaze. To je predsa normálne.”
“Áno. Normálne. Lenže dnes ráno som zapolá práčku a požiadala som ťa, aby si vyvesil bielizeň – a on je stále tam.”
“Mal som prestávku…”
“Vieš, zmena činnosti je tiež oddych.”
“Ale ja neviem nič robiť. Mama s Alenou ma nikdy nepustili k sporáku ani k vysávaču.”
“Viem. Ty predsa ‘nič nevieš’. Veľmi pohodlné, však? Takže. Od dnes – ak chceš jesť, choď a vari. Ja už nič variť nebudem. Kamarátky ma pozvali do kaviarne – najprv som odmietla, ale teraz som sa rozmyslela. Veľa šťastia.”
Zuzana vstala, vyvesila bielizeň, ukázala na kuchyňu a odišla. V kaviarni, pri pohári vína, jej zazvonil telefón – číslo svokry. Zvuk vypla a prístroj otočila displejom nadol.
Keď sa Zuzana vrátila domov, v byte už bola Riťa Michalovna.
“Zuzana! Čo to robíš?! Máš vôbec rozum?! Rozvod?! Chápeš vôbec, akého máš muža?! Takých teraz ani so svetlom nenájdeš! Nepije, nepodvádza, ponožky nerozhadzuje! Ženy ti závidia!”
Zuzana na ňu pokojne pozrela:
“Hovoríte, akoby ste sa chválili s cvičeným psom. Nerobí nič zlé – to ste vymenovali. Ale viete povedať, čo robí dobré? Pre mňa?”
“On pracuje.”
“Ja tiež pracujem. Lenže popri tom upratujem, periem, žehlím, varím, nosím z obchodov ťažké tašky, platím všetko – za seba aj za neho. A čo robí on?”
“On ti daruje darčeky! Ja viem! Pomáham mu vyberať!”
“Ďakujem. Teraz je mi jasné, prečo som na Nový rok dostala nožnú vaňu a na narodeniny vlnový šál.”
“Chcela si asi zlato?” usmiala sa svokra jedovito.
“Nepohrdla by som poukazom do spa alebo výletom k moru. Ale nie. Dostanem šál. A neúctu. A večné ‘ja neviem nič robiť’. Už nechcem byť jeho mamička.”
“No, nevie to. U nás v rodine sa muži o to nestarajú.”
“Presne tak. Vychovali ste človeka, ktorý bude čakať, kým niekto spraví všetko za neho. A jemu to vyhovuje. Mne nie.”
“Možno by ste hneď nemali myslieť na rozvod? Naučte ho…”
“Prepáčte. Nechcem učiť dospelého muža byť mužom. Skúsila som to. Jeden a pol roka. Už viac nebudem. Teraz spolu poskladáme jeho veci – a obidvá pôjdete tam, kde je vám dobre. Nie som zlá. Len unavená.”
Za pol hodinu stálo pod domom taxi. Dve tašky, kufor. Miloš kráčal vzadu, s notebookom pod pažou.
Zuzana za nimi zavrela dvere. Sadla si na gauč. Hlboko sa nadýchla. Zapísala si do denníka: “Rozvod. Som slobodná.”
A prvýkrát po dlhej dobe zaspala pokojne.
