— Dievčatko, vydaj sa za Artúra Lichtenberga — budeš žiť ako v raji. Má farmu, auto, dom. Načo ti je ten chudobník Andrej? — rozhorčene hodil Viktor Jánošík svojej dcére do tváre. Stál v kuchyni, zohrieval si ruky nad sporákom, a vnútri v ňom vrel hnev — nie na dcéru, ale na jej tvrdohlavosť.
Viktor celý život pracoval ako mechanizátor v poľnohospodárskej firme neďaleko Nitry. Bol hospodárny až po špiku kostí: vlastný dom, štyri záhrady, husi, kačky, ošípané, technika, nový plechový plot. Žena Mária — tichá, dobrá, pracovitá. Starší syn Ján sa dávno oženil, no mládšia dcéra, Zuzana, práve dokončila zdravotnícku školu. Krásna, ružovolíca, s jasnými očami, a srdce otcovi krvácalo — len aby sa nedala nesprávnemu.
Viktor mal byvalého priateľa — Ľubomíra Lichtenberga. Kamaráti viac ako dvadsať rokov, spolu pili, sejali, chodili na ryby. Ľubomír vlastnil farmu, predával mäso a vajcia na trhu, a mal jedniného syna Artúra. Zámožný, síce s náladou, ale Viktorovi sa zdalo, že lepšiu partiu nenájde.
— Rozumej, Zuzka, — začal znova, — Artúr je šanca. Chceš žiť bez počítania každého centa? Tu máš cestu. A tvoj Andrej… Čo má? Sirota, býval u tety v Zvolene. Ani pôdu, ani strechu nad hlavou, ani centa.
Zuzana mlčky počúvala, stisla pery a potom pevne povedala:
— Za Artúra sa nevdám. Milujem Andreja. A bodka.
Jej slová boli ako bič. Viktor zbielol od zúrivosti, ale prehltol to. Na druhý deň sa stretol s Ľubomírom, vypili, zakúsali, zasmiali. A dohodli sa: o víkende prídu svatiať. Viktor prišiel domov a len čo prekročil prah, zvolal na ženu:
— Zajtra zabíjame bravca! Zuzku som “prepil” — bude teraz Artúrovou nevestou!
Mária zbledla.
— Čo si, šalený?! To čo je, trh? Ona je človek, nie dobytok! Si snáď otrokár?
Zuzana všetko počula. Tú istú noc si zbalila veci do malého ruksaku, napísala mame list — prepáč, ľúbim ťa, inak nemôžem — a cez okno utiekla k Andrejovi. O týždeň sa zosobášili bez svadby, bez šiat, prenajali si izbu v komunálke na okraji mesta.
Rok Viktor s dcérou nehovoril. Mária k nej chodila potřikrát — doniesla jedlo, objala vnuka, ktorého Zuzana porodila o osem mesiacov neskôr. Potom zomrela Andrejova teta, a mladí zdedili starý dom. Začali stavať nový — tehla po tehle, všetko vlastnými rukami.
Raz Viktor prišiel k nim sám, postál pri bráne, pozrel na stavbu a opýtal sa:
— No čo, zať, ruka k základom by sa zišla?
Odvtedy sa zmierili.
Za šesť rokov mali Zuzana s Andrejom dvojpodlažný dom, stáje, techniku a dvoch synov. Všetci v okolí závideli. A Artúr Lichtenberg sa dvakrát rozviedol a stále žil s rodičmi. Bez práce, bez cieľa, s fľašou v ruke.
— To je náš syn, — hovorila teraz Mária susedkam. — Andrej aj Ján — obaja naši.
A Viktor sa pozeral na vnúčatá a myslel si, ako je dobre, že srdce jeho dcéry v ten deň neprekabátilo samo seba.
