Eva už viac ako hodinu vozila svoju dcéru po večernom Košiciach. Zastavili sa v pár obchodoch — nie aby niečo kúpili, len aby sa na chvíľu cítili ako obyčajná rodina. Kúpili iba zmrzlinu a džús. Potom sa posadili na lavičku pred panelákom pod rozkvitnutým čerešňom. Zuzka milovala tieto prechádzky a domov sa neponáhľala — zdalo sa jej, že tu, pod otvoreným nebom, je o kúsok bližšie k slobode.
A zrazu k domu prišlo auto s nápisom „FILM“. Vystúpil z neho vysoký muž, obzrel dvorec a s úsmevom kráčal k nim. Keď prišiel, zastavil sa priamo pred Zuzkou:
„Ty si Zuzka?“
„Áno…“ zarazila sa dievčina.
„Prišiel som za tebou.“
„Za mnou?“ spýtala sa a srdce jej začalo búšiť rýchlejšie.
„Chceš hrať vo filme?“
Zuzka sa pozrela na mamu, potom na neznámeho muža a v hlase jej zaznelo rozhorčenie:
„Prečo si zo mňa robíte srandu?“
„Nerobím. Volám sa Juraj, som režisér. Hľadáme hlavnú hrdinku. Ty nám veľmi sedíš.“
Eva spočiatku neverila, ale keď videla, ako dcére rozžiarili oči, ako sa na tvári objavila skutočná nádej, len prikývla:
„Ak si nerobíte srandu, vyskúšajme to.“
Tak sa dostali do filmového štúdia. Zuzku vyviezli do stredu haly, žiarivé svetlá, kamery, prázdnota. Zrazu sa objavil chlapec — vysoký, šarmantný, s úsmevom ako z filmu:
„Ahoj. Ja som Marek. Vo filme budem tvoj partner. A ty si Alica.“
Zuzka nič nepovedala. Nedokázala uveriť, že sa to deje doopravdy. Nebola herečkou — len dievčaťom na vozíku, ktoré zrazu chceli začleniť do príbehu.
Natáčanie začalo. Učili ju, vysvetľovali, navádzali. Najprv scény s rodičmi, potom — s Markom. Scéna za scénou, veta za vetou, ale najdôležitejšie bolo, že Zuzka nehrála. Žila. Plakala, keď ju podľa príbehu opustili, smiala sa, keď hrdina žartoval. A keď ju Marek zdvihol do náručia a pozrel sa jej do očí — srdce jej búšilo ako bláznivé. Nebol to len film. Bol to jej život, len pred kamerou.
Juraj, režisér, ju zbožňoval. Hovoril:
„Ty si skutočná. Si moja Alica. Nehraj, ty tým dýchaš.“
Rozvíjala sa ako kvet. Každý deň mal zmysel. Prvý bozk — pred kamerou, ale ona vedela: pre ňu bol skutočný. Aj keď v zložitých scénach použili dublérku — skoky do vody, zdvíhanie — Zuzka sa nehnevala. Lebo jej duša bola na plátne.
Týždne plynuli. Natáčanie sa skončilo. Všetci odišli. Zuzka sa opäť ocitla vo svojom dvore pod tou istou čerešňou. Teraz však mala meno v titulkoch. Skúsenosť. A srdce plné pocitov.
Eva s hrdosťou povedala:
„Predstav si, za dva mesiace si zarobila skoro päťdesiattisíc. Kúpime ti, čo chceš.“
„Nie som princezná, mami…“ smutne sa Zuzka pozrela na svoje nohy.
„Ale bola si ňou. A ešte budeš.“
A zrazu znova — auto. Taxík. Vystúpil z neho Marek. S kyticou. Skutočnou. Bez kamier. Bez scenára.
„To je pre mňa?“ vydychla.
„Pre teba, Zuzka. Chcem byť s tebou. Naozaj. Bez filmu.“
…A niekde v ordinácii známeho lekára Juraj nalieval víno a vravel:
„Ďakujem ti za Zuzku. Zmenila nielen film, ale aj mňa.“
„Rád som pomohol,“ usmial sa lekár. „Prečo si prišiel?“
„V pokračovaní seriálu má Alica vstať z vozíka.“
„Koľko máme času?“
„Dva roky.“
„Stihneme to.“
A v tejto chvíli už osud písal nový scenár — nie na papieri, ale v živote Zuzky, ktorá prestala byť len dievčaťom na invalidnom vozíku a stala sa hlavnou hrdinkou vlastného filmu.
