Bola to Alica. Od tejto chvile žiješ vo filme.
Eva už viac ako hodinu vozila svoju dcéru večernou Bratislavou. Zastavili sa v pár obchodoch – nie preto, aby niečo kúpili, ale len aby sa cítili ako obyčajná rodina. Kúpili si iba zmrzlinu a džús. Potom si sadli na lavičku pred vchodom pod rozkvitnutým orgovánom. Miša milovala tieto prechádzky a domov sa neponáhľala – pripadalo jej, že tu, pod nebom, je o čosi bližšie k slobode.
A zrazu k bráne prišlo auto s nápisom „FILM“. Vystúpil z neho vysoký muž, obzrel dvor a s úsmevom kráčal k nim. Keď prišiel, zastavil sa priamo pred Mišou:
— Ty si Miša?
— Áno… — zaváhala.
— Prišiel som za tebou.
— Za mnou? — opýtala sa a srdce jej začalo búšiť rýchlejšie.
— Chceš hrať vo filme?
Miša sa pozrela na mamu, potom na neznámeho muža, a v hlase jej zaznelo rozčúlenie:
— Prečo si zo mňa robíte srandu?
— Nerobím si srandu. Volám sa Martin, som režisér. Hľadáme hlavnú hrdinku. Ty sa nám skvelo hodíš.
Eva najprv neverila, no keď videla, ako dcérine oči zažiarili, ako sa na jej tvári objavila skutočná nádej, len pokývala:
— Ak to myslíte vážne, dajme tomu šancu.
A tak sa dostali do filmového štúdia. Mišu postavili do stredu sály, žiariace svetlá, kamery, prázdnota. Zrazu sa objavil chlapec – vysoký, šarmantný, s úsmevom ako z filmu:
— Ahoj. Som Adam. Vo filme budem tvoj partner. A ty si Alica.
Miša nič neodpovedala. Nedokázala uveriť, že to nie je sen. Nebola herečkou – len dievčatom na vozíku, ktoré zrazu chceli urobiť súčasťou príbehu.
Natáčanie začalo. Učili ju, vysvetľovali, usmerňovali. Najprv to boli scény s rodičmi, potom s Adamom. Scéna za scénou, replika za replikou, ale najdôležitejšie – Miša nehrála. Žila. Plakala, keď ju podľa scenára opustili, smiala sa, keď hrdina vtipkoval. A keď ju Adam zdvihol a pozrel sa jej do očí – srdce jej bilo ako blázon. Nebol to len film. Bol to jej život, len v zábere kamery.
Martin, režisér, ju zbožňoval. Hovoril:
— Si skutočná. Si moja Alica. Nebrániš sa tomu, žiješ to.
Rástla ako kvetina. Každý deň mal zmysel. Prvý bozk – v zábere, ale vedela, že pre ňu bol skutočný. Aj keď v náročných scénach použili dublérku – skoky do vody, zdvíhanie – Miša sa nehnevala. Lebo jej duša bola na plátne.
Týždne plynuli. Natáčanie skončilo. Všetci sa rozíšli. Miša sa znova ocitla vo svojom dvore, pod tým istým orgovánom. Lenže teraz mal svoje meno v titulkoch. Skúsenosti. A srdce plné pocitov.
Eva s hrdosťou povedala:
— Predstav si, za dva mesiace si zarobila takmer päťtisíc eur. Kúpime všetko, čo chceš.
— Nie som princezná, mami… — s pohľadom upretým na nohy odpovedala smutne.
— Ale bola si ňou. A ešte budeš.
A zrazu znova – auto. Taxík. Vystúpil z neho Adam. S kyticou. Skutočnou. Bez kamier. Bez scenára.
— To je pre mňa? — vydýchla.
— Pre teba, Miša. Chcem byť s tebou. Naozaj. Bez filmu.
…A niekde v ordinácii známeho lekára Martin nalieval poháre a hovoril:
— Ďakujem ti za Mišu. Zmenila nielen film, ale aj mňa.
— Rád som pomohol, — usmial sa lekár. — Prečo si prišiel?
— V pokračovaní seriálu musí Alica vstať z vozíka.
— Koľko času mám?
— Dva roky.
— Stihneme to.
A v tejto chvíli už osud písal nový scenár – nie na papieri, ale v živote Mišy, ktorá prestala byť len dievčaťom na invalidnom vozíku a stala sa hlavnou hrdinkou vlastného príbehu.
