Mám známych, ktorých volám úsporní. Šetria takmer na všetkom. Na jedle, na oblečení. Nežijú v núdzi, sú to ľudia celkom dobre zabezpečení. Peniaze im nikdy nechýbajú. Mohli by si dovoliť všeličo.
Chodievam k nim len pri výnimočných príležitostiach. Inokedy si voláme, občas si napíšeme na Staromestskej alebo v rýchlosti z práce na Obchodnej. Pred mesiacom ma pozvali na narodeniny. Prišla som domov hladná.
V určený deň ráno som zabalila vopred kúpený dar do tašky a šla do práce. Na štvrtú hodinu ma volali na oslavu. Počas obeda som si len dala kávu a dve piškóty. Skrátka, nenajedla som sa, lebo som rátala, že sa najem na oslave.
Dorazila som presne pred dohodnutým časom do ich bytu v Petržalke. Podala som darček, zaželala šťastie a pevné zdravie. Som hladná ako vlk, povedala som so smiechom, ani som radšej predtým nič nejedla. Môj priateľ odpovedal: Neboj sa, všetko je pripravené.
Sedelo nás tam šesť plus domáci. Vstúpila som do obývačky a nevidela som žiadny veľký stôl, len pár drobných stoličiek a malú sedačku. Pochopila som, že sa bude podávať bufet. Netušila som, že bude taký minimalistický, až snový. Sedenie tesné ako v nočnom vlaku do Košíc. Ale čo už, bufet je bufet.
Kolegyňa pripravila malý okrúhly stolček s jedlom na tanierikoch všetko krájala tak tenko, že sa mi skoro rozplynulo pred očami. Napočítala som presne osem plátkov. Osem plátkov údenej klobásy (čo milujem najviac), osem plátkov bravčového, osem plátkov syra. Osem koliesok rajčín, osem koliesok uhorky. Všade krása, ale podozrivo málo jedla, až sa mi zdalo, že každý kúsok visí medzi nebom a zemou.
Na stole stála ešte miniatúrna miska so šalátom, čiže len tak do počtu. Ovocie presne na osem kusov možno zo starého trhu na Miletičke. Celý tento zázračný stôl korunovala jednu fľašu sviežeho vína z Modry. Skrátka: Jedzte a pite, vážení hostia!
Sedela som tam a pomaly a so sústom klobásy a kúska syra žuvala, až sa mi v žalúdku ozývalo ako v Tatrách pred búrkou. Najradšej by som ani nepila, aby som sa nenapila bez poriadnej prílohy. Môj priateľ zahlásil: Prinesiem niečo teplé! V duchu som dúfala, že aspoň teplé jedlo bude štedré.
Gazdiná vyniesla horúci pokrm. Na tanieriku jedna malá pečená zemiaková príloha a jedno kuracie stehienko. Každému po jednom! Pripadala som si ako v rozprávke, kde jedlo mizne pod prstami normálne som sa smiala. Aspoň torta mala normálnu veľkosť.
Veselo sme sa bavili čo je pravda, niekedy aj hlad je surrealistický a človek zabúda na čas. Po hodine a pol som sa ale pobrala domov, brucho prázdne ako Dunaj v studenom februári.
Po ceste som zašla do obchodu na Šafárikovom námestí, nakúpila si chlieb, syr, vajcia a doma si urobila riadnu večeru. Takto úsporní známi ušetrili na hostine snov.
Veď prečo volať ľudí na narodeniny, keď ich človek nevie alebo nechce pohostiť ako sa patrí?
