Sestierka
Alena Vargová prišla hovorí mama a nalieva do misky horúcu zelenú polievku. Hovorili, že ju včera videli na cintoríne Kyticami kvetov ozdobili hrob Romana Babku Ružku nevynechali Hovorili, že chce postaviť nový pomník pre Romana
Štefan Varga šúcha lyžičkou do misky a pozorne počúva každé mamine slovo. V duši mu jazí bolesť. Rozpozná ju, keby ju videl? Včera počul, že prišla. V jeho autoservise sa šíria akurát správy. Lenže keď sa do dediny zaparkuje cudzie auto, Malý Ondro, miestny šprýmař, už hľadá, kde si privyrobiť.
Ja ti dám zákazníka, Štefan Varga, a ty mi dáš pivo hovorí Ondro. Teraz prepichnem koleso Kto príde? K tobe, Štefan Varga
Nehovor! rozčúli sa Štefan. Nepotrebujem takých podvedených zákazníkov
Ty máš svoj podnik, ja svoj A tam baba šoféruje auto, ešte k tomu tepláčik na peniaze. Dcéra zosnulého Romana, Viera
Nedrž mi oči otvorené! kvíli Štefan. Poď do prevádzky
A tak Štefan cíti v srdci búšenie, ktoré ho vyčerpáva. Koľkokrát ju nevidel? Od čias, keď bol s ňou. Vyznal jej všetko, čo nosil v duši
Tie isté večer, keď počul, že prišla, zaparkoval pred rodičovským domom. Červené auto stál na dvore. Svietilo svetlo v oknách. Štefan sedel a pozeral do okien, jeho srdce sa sťažovalo. Už tak nevedel nič o nej, po poslednom stretnutí zmizla na roky.
Prečo nepôjdeš, synku? Všetko je už studené pozrel sa mama do očí.
Niečo mi chýba Musím ísť do práce Chystáme autá pre predaj odpovedal.
A tak v temnej noci, v tých železných kociek, zostal hlavou v úvahách, aby mu myšlienky nepálili dušu. Júra a Pavol, jeho pomocníci, sa už hnevali.
Vasiľovi, čas ísť domov. Zajtra je nový deň
Choďte povedal Štefan. Ja ešte dám poriadok
Zvládne to celú noc. Niečo ho čaká doma? Nie manželka, nie deti Samec osamelý šuškali chlapci.
Štefan to počul. Vedel, že je sám, bez rodiny, bez ženy, bez detí. Nebol ešte s tou jedinou, ktorá by mohla uvoľniť jeho srdce s Viera.
Blízko jedenástej hodiny Štefan opäť nastúpil do auta a šiel úzkymi dedinskými uličkami k chatke pri lese. V okne stále svietilo svetlo. Zapálil cigaretu a dym sa miešal s jeho spomienkami. Vedel, že cigareta mu už nepomôže po jednej rane stratil pľúcny lalok ale stále ju vťahoval, lebo to bola jeho úľava.
Štefan, choď do Rómovho dielu hovorí otec a otriasa poteným čelom. Kde sú moje náradie? Všetko som prehľadal Kam som to zamietol?
Štefan rozhodí trávu ne mužskú prácu, ktorú mu mamička odmenila, pretože neprečítal dve strany Kúzelnej zubnej pasty, a hneď na železnom koni smeruje k okraju dediny, až k Rómovmu domovu. Tam, kde sa s Rómom, strýkom, stretne s Viera, ktorý má na sebe šaty s drobným kvetinovým vzorom a dva copí prepletených ružovými stužkami.
Si tu pre nás? spýta sa Viera a mrkne šírym slnku.
Áno, prišiel som po diely od tvojho otca. A ty kam ideš?
Ideš k babke Ružke po mlieko. Poď so mnou?
Poďme, odpovedá Štefan a odkladá bicykel pri bráne. Viera žiari ako slnko, takže práve teraz mu v srdci rozsvietila spomienky na staré časy.
Babka Ružka, matka Štefanovho otca a Rómovej sestry, býva na druhej strane dediny. Prechádzajú cez záhony, kým sa blížia k potoku, ktorý šumí ako škorinová pieseň. Na starom kamennom moste, ktorý sa trasie, sa spoliehajú na svoje staré trámiky.
Prejdeme most, Štefan
Neboj sa, vymrhne Štefan a ukáže Vieri, že most je pevný. Viera sa však trochu bojí.
Ktože? smiala sa Viera. Som ale slon a pevne sa chytila Štefanovho prsta. Spoločne kráčali po moste, kým nepostavili nohu na stabilnú dosku.
Obaja majú desať rokov, ale ich vzťah je zmätený. Štefan nepochopí, čo to v ňom rozbúri, keď je Viera pri ňom. To nie je bratovská láska, to je niečo hlbšie.
Babka Ružka naleje chladný kefír. Štefan dostane veľkú nádobu, Viera menšiu. Potiera chlieb slivkovým džemom a vôňa sa šíri po celej chatke.
Odnesieš tú nádobu opatrne, Štefan, aby si ju nerozlial, varuje babka.
Dobre, neprekvapím vás, odpovedá Štefan a spolu sa smejú.
Učiteľka Tatiana Šimáčová zakáže triedu Vargatých za prehovorenie.
Deti, sústreďte sa na diktát, hovorí a pomaly číta každé slovo. Štefan, očarený, pozerá Vieru. V jej vlasy sa v lúčnom svetle leskne zlatý odlesk. Viera píše do zošita, dotýka sa perom pery a šepká: Čo?
Štefan sa pozerá prekvapene, začína písať a uvedomí si, že už zmeškal veľkú časť diktátu. Znovu dostane dvojku. Učiteľka bude musieť volať matku, aby sa vyjasnilo, že Štefan nechce učiť.
V srdci Štefan cíti zvláštnu smútok, keď vidí Vieru na prestávke usmievať sa Mikulášovi Tichúskovi. Po škole Mikuláš odnáša Vieru domov, Štefan ich sleduje a predstavuje si, ako Mikuláš zakopne a spadne do blata, alebo ako šialený pes vybuchne a roztrhá Mikulášovi nohavice. Tieto fantázie ho uľahčujú, ale realita ho vracia späť k Viere, ktorá ho drží za ruku s Mikulášom.
Už som sa celú noc bozala, šepká Viera, keď zbiera čučoriedky v hustých kríkoch a položí sladkú bobu do úst. Taký pocit, že slová nedokážu vyjadriť
Bozkávanie je pre zamilovaných, odpovedá Štefan s nádychom smútku.
Nie vždy Ty si ešte nikdy nebohol s dievčatami, bojíš sa Chceš, aby som ťa naučila? ponúkne Viera a priblíži sa. Jej oči sú hlboké ako jazero, vlasy sú ružové splývajúce do dvoch copov.
Štefan ju chytí za líčko a pobozká s takou žiarou, že si ani nesvedomuje, že jeho ústa už nemajú chuť po iných.
Blázon! kričí Viera. Aký si blázon!
A v ten moment uteká z čučoriedkového lesa ako nahnevaná srna, takmer prepadne babku Ružku.
Pracovníci keď sa nesmejú, hádajú sa Kto bude zbierať čučoriedky? pýta sa Viera.
Tam pri ohrade mi odrež ten konár hovorí babka, pretože sa bojí, že jablká spadnú.
Štefan rezne mladé jablká a babka mu začne kričať: Čo sa deje, chlapče? Niečo ti nie je?
Všetko v poriadku, babka, odpovedá Štefan.
Prečo si tu bez Viere? Ako dvaja bratia
S inou už šli
Babka sa posadí na lavičku, zloží šatku a česá si šedé vlasy.
Poď sem, Štefan volá.
Štefan odpočíva pri nej a hovorí: Jemné, v srdci mám smútok Viem, že Viera je moja sestra, ale nič nedokážem s pocitmi Čo so mnou?
Mládež, mládež Zamiloval si sa, Štefan, radí babka.
Ale je to sestra
Nie je sestra Naša krv sa nepreplieta
Štefan je prekvapený.
Môj brat Roman po čase služobnej povinnosti priviezol z Odese svoju manželku Valentínu s dcérou. Rodina ich prijala a povedali, že nie je to Románova krv. Viera ešte nebola rok stará Ak by nebola, bola by moja sestra Lenže láska by spálila tvoje srdce Nezabúdaj na Viera, v dedine je veľa dievčat, jedna lepšia ako druhá
Takú ako Viera nie nájdem, vraví Štefan.
Promítol sa ples a Štefan neodolal pohľadu Viere, ktorá celú noc netrvala na parkete. Hovorila ako motýľ v bielom šate, šťastná a krásna.
Keď sa blížilo úsvitu, všetci spolu odchádzali domov. Mikuláš doprevodil Vieru, Štefan prišiel k jej domu, aby prehovoril o svojich pocitoch. Viera sa len smiala a odvrátila ho.
Mráz? spýtal sa Mikuláš a obalil Vieru svojím sako. Následne ju chcel pobozovať, ona mu sťahla sako a povedala: Zbohom
Štefan očakával, že s ňou hovorí, no ona mu len povedala: Štefan som už unavená, chcem ísť do postele Čo chceš?
Milujem ťa šepol Štefan. Celý život ťa milujem
Si chorý, Štefan Nie si môj Sme súrodenci, v našich žilách je jedna krv
V tvojich žilách je iná krv
Čo tým chceš povedať? kričala Viera.
Roman nie je tvoj skutočný otec
Si chorý! Potrebuješ liek! kričala Viera a odišla na verandu.
Štefan zostal chvíľu stáť, potom šiel domov.
Dve týždne Štefan nevidel Vieri. Náhodou ju stretol pri škole, kde bola s kamarátkami a ani sa nepozrela na neho. Vyzerala smutne, očí v nej nebolo žiarenia.
V polovici júla Viera s matkou odcestovala do Odesy študovať medicínu. Nikdy sa nevrátili. Babka Ružka povedala, že Valentína, Vierina matka, čakala, až utečú do Odesy.
Jedného dňa Štefan počul, ako rodičia rozprávajú, že Roman chodí do Odesy za manželkou, ktorá odmietla domov. Nikto však nevedel pravdu.
Ona predstavila Vieri pravého otca Ako? Vyrástol som s ňou, keď bola chorá plačal Roman pod vinicou, zatiaľ čo otec mu podával likér. Všetko bude v poriadku, daj jej čas.
V auguste Štefan dostal výzvu z vojenskej služby. V septembri začal povolanie do armády. Koncom septembra ho odoslali do Černihova.
Po návrate domov Štefan nevedel nájsť zmysel. Pracoval vodičom v stavebnej firme, potom spoznal známeho z dediny, ktorý mu ponúkol prácu v Poľsku.
Viedol sa o Vieri len to, čo mu mama povedala študuje medicínu, prišla k Romanovi po odpustenie, a hovorila, že on bude jej otcom. Roman po rozvode a zradách pil v miestnom hospodárskej krčme.
Po niekoľkých rokoch v Poľsku si Štefan kúpil prvé auto, predal ho a otvoril autoservis. Štartoval s prepravou starých áut zo zahraničia. Jedného dňa išiel do Odesy, aby ju stretol, ale adresa už neexistovala. Zistil od vojnového kamaráta, že Viera má priateľa, hľadá si manželstvo a práve teraz sú na dovolenke v Čiernej hore.
Srdce mu praskalo. Bolesť prerazila každú bunku.
Po niekoľkých rokoch zomrel Roman. Viera prišla s matkou na pohreb, ale večer sa vrátila do Odesy, kde babka Ružka kričala, že Valentína zabila Romana. Viera už nebola tá istá bola cudzia a chladná.
Roky plynuli, mama žiadala vnúčat, aby Štefan premýšľal o rodine. Otec sa nikdy nevrátil, odišiel po bratovi Romanovi do večnosti.
Štefan nikdy nenašiel lásku. Hľadal v každej žene kus svojho detstva.
V horúcom lete 2012 Štefan odvážnym šoférom odvážil auto svojho armádneho kamaráta do Odesy. Manželka kamaráta porodila dvojčatá a Gúram, vďačný, daroval im červené auto. V nemocnici, kde porodili, stretol Vieri lekárku Anu Vargovú, ktorá asistovala pri pôrode. Radosť a podivná šťastie zaplňovali Štefanovo srdce. Neodložil sa domov, počkal, kým Viera skončí smenu, pozval ju do reštaurácie a ona súhlasila. Celú noc prechádzali nábrežím, Viera hovorila, že je vydatá, že život má, no zatiaľ deti nemKeď sa posledný lúč slnka skryl za horizont a vlny rieky šumeli svoj večerný šepot, Viera pošepkala Štefanovi, že v srdci nosí už len spomienku na ich nevyplnený sen.
