Šepkanie za sklom
Ošetrovateľka, žena s unavenou, vetrom ošlehanou tvárou a očami, ktoré vyhasli z každodenného pohľadu na cudzie utrpenie, neobratne presunula priehľadnú tašku Alici z jednej unavenej ruky do druhej. Polyetylén zapraskal, narušujúc hrobové ticho výťahu. V taške sa ako posmech výrazne odrážali detské vecičky malý ružový overál so zajačikmi, vankúšik s vyšitím Som mamina radosť a biela balenie plienok s modrým lemovaním. Na obale bola veľká, provokatívna číslica 1 pre práve narodené deti. Pre tých, čo začínajú svoju cestu.
Výťah, rachotiac starými, opotrebovanými lanami, ich pomaly zúžoval do prízemia a s každým poschodím sa Alicino srdce viac a viac sťahovalo, meniac sa na malý, bezbranný kúsok bolesti.
Nič si z toho nerob, dievčina, ozval sa chrapľavý a beznádejný hlas ošetrovateľky, ako vŕzganie nenamazaných dverí v prázdnom dome. Ešte si mladá, silná. Ešte budeš mať deti. Všetko sa zariadi… Všetko bude dobré.
Hodila na Alicu rýchly pohľad spod obočia, plný nepríjemného súcit
