Šimon prišiel na dedinu navštíviť svoju tetičku, najstaršiu sestru svojej mamy. Pred smrťou ho mama požiadala, aby na ňu dohliadol. Teta Vilma bola malá, útla a navyše už pekne staručká. Šimon jej už aspoň trikrát navrhol, nech sa presťahuje k nim do mesta, že bude mať vlastnú izbu, môže sa poprechádzať po dvore, a že tam žije kopa ďalších babiek, takže na nudu si zaručene nesťažuje. Ale teta Vilma si zaryto trvala na svojom svoj dom v dedine neopustí, aj keby v meste rozdávali bryndzové halušky zadarmo.
No tak Šimonovi každý štvrťrok neostávalo nič iné, len si zobrať v robote päť dní neplateného voľna a zobrať sa za ňou. Dva dni zhltla cesta, zvyšné tri dni robil všetko, čo teta prikázala od prelievania kvetov až po vynášanie starej periny do stodoly. Chvalabohu, Šimon bol šéfom oddelenia, takže si taký krátky výpadok mohol dovoliť. A aby toho nebolo málo, riaditeľ bol jeho kamarát. Túto jar sa však do marca nevyhrabal, do Žiaru nad Hronom dorazil až koncom apríla v práci to vyzeralo cez okno na koniec sveta.
Teta Vilma po zime takmer splasnula, ešteže susedka, teta Mariena, mu povedala, že jej volali dvakrát rýchlu zdravotnícku službu.
A to ste mi nič nepovedali? čudoval sa Šimon. Ako som volal, vždy ste tvrdili, že je všetko v najlepšom poriadku.
Lebo mi to zakázala! Zobrala zo mňa čestné slovo, že vám nič neprezradím, nech vás v robote nenaštvem. Vraj keď zomrie, potom už môžem povedať.
Šimon išiel do obchodu po cukor a soľ, presne podľa tetiných inštrukcií. A samozrejme doplnil zásoby cestoviny, paštéty, konzervovanú fazuľu, aj plechovku kondenzovaného mlieka. Keď sa vrátil domov, na prahu ho vítal piťročný ovčiarsky štenec. Hlavu mal ako televízor a ňufák ako z bájky.
Teta Vilma, odkedy máš psa?
Prikvitol asi pred mesiacom. Otvorím bránku a tam sedí, chudobný, celý sa trasie, kosti pod kožou. Ja som ho vykŕmila, nech nie je v dome smutno.
Šimon ho pohladkal po hlave, psisko si mu sadol na kolená, akoby sa poznali od narodenia. Aj on mal psov rád, ako dieťa sníval o vernom kamarátovi, ale doma mu to neprešlo. Teraz má iné starosti, pes to istí maximálne raz za štyri roky. Manželka raz doniesla mačku, tá mu na tri roky zmizla zo života aj z domu. Deti s Ivetou nemali a už dávno sa zmierili, že ich mať nebudú, tak aspoň cestovali.
Ako sa volá tvoj povalač?
Timoš. Tak sa volal aj môj bývalý kocúr, zasmiala sa teta.
Šimon sa rozchechtal:
Je normálne volať psa menom po mačke?
Ale čoby nie, hlavné, že počúva!
Kým bol u tety, Timoš naňho dával pozor ako jeho tieň. Prišlo na lúčenie, Šimon prosil Vilmu, nech nič neskrýva, keď jej bude horšie. Príde kedykoľvek, privezie lieky, len nech zavolá alebo nadiktuje zoznam.
Veď ja ťa už aj tak terorizujem týmto cestovaním, hlesla Vilma. Ale nič to, aj tak už veľa vody nenamútim.
Nehovorte tak, teta. Žite čo najdlhšie, s vami je veselo, vôbec mi neprekážate!
Šimon, mohla by som niečo poprosiť? Ak zomriem, neopúšťaj Timoša. Veď je to živá duša.
Neboj sa, niekoho mu nájdem.
Nie, vezmi si ho ty. Myslím, že k nám neprišiel len tak náhodou.
Vtedy sa pes oprel hlavou o jeho koleno a pozrel mu vážne do očí. Šimon prikývol:
Ak sa niečo stane, vezmem ho, sľubujem, teta Vilma.
A o mesiac teta Vilma skutočne odišla. Šimon ju pochoval, odslúžil s tetou Marienou a ďalšími všetky tradície a potom s Timošom navštívili cintorín, povedali posledné zbohom.
Prišiel čas návratu. Priniesol so sebou košík s náhubkom a vodítkom, zobrali vlak zo stanice Dolný Kubín, kde zastavujú všetky spoje. Kúpil lístok do vozňa, kde je povolené zvieratá prevážať. Keď vošli do kupé, Timoš naježil chrbát a zavrčal na pána pri okne.
Ten sa otočil, oči vypleštil jak na štátnu maturitu:
Toto kde sme, už aj s vlkmi sa vozíte?!
Prosím vás, nebláznite, to je môj pes Timoš.
To nie je pes, to je vlk! Ja som poľovník, vidím rozdiel!
Timoš ukázal zuby a zamrmlal čosi v psom jazyku.
Odveďte tu obludu, lebo prísahám, že mu urobím pár ornamentov na kožuchu!
No len sa kroťte. Nikto sa vás nedotýka, len pokojne sa odvezte do Martinčeka.
Chlap radšej vypadol na chodbu, tak zostali s Timošom sami v kupé. Šimon sa na psíka kriticky zadíval:
No povedz, Timoš, náhodou nie si predsa len vlk? Pes mu dal hlavu na kolená a zavrtel chvostom. Aj keby si bol, si super.
Vo dverách sa objavila sprievodkyňa:
Vy tu máte čo? Vlk alebo ovčiaka?
Prosím vás, to ten pán trepal hlúposti. Je to špeciálny druh ovčiaka, používam ho na pátranie.
Dobre, ukážte papiere.
Ale jasné Šimon prekutral vrecká a teatrálne vyhlásil: Timoš, ty si si doklady nechal pri pokladni, keď sme kupovali lístok! poznamenal akosi do vzduchu a na sprievodkyňu.
No vidíte, bez papierov by vás ani nepustili, usmiala sa rozumne.
Doklady nikto nekontroloval, nakoľko v pokladni sedela dcéra tety Marieny. Ráno už vystupovali. Ešte ten deň zamierili s Timošom do veterinárnej ambulancie na rohu ich nitrianskej štvrte. Veterinárka sa ihneď spýtala:
Vy ste z cirkusu?
Nie, prosím vás, prečo?
Lebo máte vlka!
Šimon sa zamračil:
Nie z cirkusu, ale z dediny. Moja teta zomrela a priala si, aby som sa o psa, teda vlka, postaral.
Veterinárka si ho premerala:
Je miešanec, má jedného rodiča nemeckého ovčiaka. Vlkopesy, čiže hybride, bývajú verné, pokojné a spoľahlivé. Spravíme papierky, očkujeme a nebude problém.
Manželka Iveta si Timoša zamilovala, kúpala ho, hladkala a venčila každý deň aj trikrát. Desať mesiacov prešlo ako vetrík. Raz počas sviatkov, už za šera, vzala Iveta Timoša na prechádzku do mestského parku nech si oddýchne od vyprážaných rezňov.
Prechádzali sa po chodníkoch, keď Timoš náhle stŕpol a vyštartoval do tmy. Iveta za ním volala, aj hromila, no psochrom zmizol na dlhých sedem minút. Už chcela manželovi písať, keď sa Timoš konečne objavil v zuboch niesol balíček. Iveta mu bežala oproti vyšiel jej v ústrety so schúleným novorodencom. Dieťatko žilo! Hoci je sama lekárka, bez váhania volala záchranku a políciu.
Prišli okamžite. Iveta nemohla ísť v sanitke, lebo mala psa, ale odniesla ho domov a s manželom vyrazili do domova. Lekár im oznámil, že malej je mesiac, je úplne v poriadku a v bunde mala lístok s menom Valéria. Jej mama poprosila, nech ju dajú dobrým ľuďom.
Iveta požiadala, či môže vidieť bábätko. Akonáhle ju vzala do náručia, rozplynula sa a už ju nechcela pustiť. Šimon chápavo prikývol. Ešte v ten deň povedala službukonajúcemu: veď ja som lekárka a s manželom si Valériu vezmeme, do detského domova pôjde jedine cez naše mŕtvoly.
O dva mesiace si domov priviedli malú Valerku, ktorú im našiel túlavý Timoš. Ako teta Vilma hovorila všetko má svoj dôvod, aj pes, čo sa pritúlal k jej dverám.
