— Stačí! Už dosť! — Zuzana hodila handru do umývačky tak, že striekla vodu po celej kuchyni. — Už viac nemôžem! Počuješ, Jozef? Nemôžem!
Muž zdvihol oči od novín, nevrlo sa zamračil.
— Čo ti zase je? Nervy? Napí si valeriánky.
— Napí si valeriánky! — zosmiešnila ho Zuzana, ruky oprela o boky. — Tridsať rokov to isté! „Napi si valeriánky, Zuza. Nakríč, Zuza. Kde je večera, Zuza?“ A ja čo, podľa teba služka?
Jozef zložil noviny, ťažko si vydýchol. Na dôchodku všetky ženy bláznia, pomyslel si. Prestali pracovať, tak si vymýšľajú problémy.
— Zuzana Jozefová, — povedal umelo formálnym tónom, — čo sa stalo? Vysvetli to poriadne.
— Stalo? — Zasmiala sa, ale jej smiech znel zlomeno. — Nič sa nestalo, Jožko. Len som si niečo uvedomila. Neskoro, ale uvedomila.
Zuzana si utrela ruky do vrecka, zložila ho a zavesila na háčik. Pohybovala sa pomaly, premýšľane. Jozef sa zľakol — tak sa správala, keď robila vážne rozhodnutia.
— Sadni si, — povedala. — Potrebujeme sa porozprávať.
— O čom? — Skúsil sa vrátiť k novinám. — Možno by sme si dali čaj? Sľúbila si bryndzové halušky na večeru…
— Halušky, — zopakovala a zakývala hlavou. — Samozrejme, halušky. Ale vieš, Jožko, kedy som naposledy robila niečo pre seba? Nie pre teba, nie pre deti, nie pre vnúčatá. Pre seba?
Jozef bol zmätený. Takéto otázky ho vždy zaskočili. Prečo robiť niečo pre seba, keď je rodina, domov, povinnosti?
— Nerozumiem, o čom hovoríš.
— Nerozumieš, — prikývla. — Presne tak. A nikdy si nerozumel. Pamätáš si, ako sme sa stretli?
— Na tanečnej zábave, — mechanicky odpovedal.
— Áno. Mala som devätnásť. Chcela som študovať na univerzite, slovenskú literatúru. Pamätáš?
Jozef si nejasne spomínal, no vtedy mu to prišlo ako dievčenské rozmar— Pamätám, — povedal, — ale vtedy som si myslel, že žena nepotrebuje vysokú školu, keď sa môže dobre vydať.
