Sanitka rýchlo preliezala ulicami Bratislavy, zatiaľ čo siréna vyťahovala ako výkrik zúfalstva. Vo vnútri Emília ležala v bezvedomí, uviaznutá medzi životom a smrťou. Hlavný lekár, sivovlasý muž menom doktor Kováč, jej neustále kontroloval pulz a krátko prikázal sestričkám:
“Rýchlejšie! Udržujte tlak, nesmieme jej dopriať stratiť viac krvi. Dieťa má ešte šancu!”
Vedľa nej sa Róza zúfalo zákrúcala rukami, šepkajúc modlitby. Cítila, ako jej srdce svíra vina, že nezasiahla vtedy, v tom dome. Spomenula si na kamennú tvár Izabely, na ten chladný pohľad ostrý ako čepeľ noža, a konečne pochopila pravdu.
Pohotovosť
Keď privezli Emíliu na pohotovosť, Richard sa vrhol na lekárov, s očami červenými od pláču a zúrivosti.
“Prosím vás, zachráňte ju! Ona a naše dieťa… Nemôžem ich stratiť!”
Doktor Kováč na neho stroho pozrel, s chladnou profesionalitou človeka, ktorý vie, že nie je čas na emócie.
“Pán Horváth, počkajte vonku. Robíme všetko, čo je v ľudských silách.”
Richard na chvíľu stál ako prikovaný, no potom kapituloval a zrútil sa na lavičku v chodbe. Zakryl si tvár rukami a prvýkrát v živote tento sebavedomý muž cítil, ako sa mu zem pod nohami rozpadáva.
Za zatvorenými dverami bojoval lekársky tím o Emíliin život. Jej dych bol slabý, no srdce ešte tlklo. Dieťa však bolo v kritickom stave. Prístroje pípal rytmicky a napätie v miestnosti bolo na maxime.
Čakáreň
Izabela vošla do nemocnice v sprievode dvoch verných priateliek, ktoré rýchlo privolala, aby hrali úlohu starostlivých svedkýň. Jej tvár bola ako z kameňa, no chvenie v hlase zapôsobilo na všetkých okolo:
“Chudáčka dievčina… ako mohla tak zle šmyknúť? Chcela som len, aby sme boli jednotná rodina.”
Róza, ktorá stála v kúte, na ňu uprela pohľad plný tlmeného hnevu. Keby mala odvahu povedať pravdu hneď, možno by všetko dopadlo inak. Ale strach z Izabelinej moci, z jej vplyvu v meste a zo spôsobu, akým dokázala ničiť životy, ju paralyzoval.
Richard a jeho matka
“Mama!” vykríkol Richard a prudko vstal. “Kde si bola, keď sa to stalo? Róza hovorí, že si bola pri nej!”
Izabela sa ho dotkla, s falošnou nežnosťou:
“Synček, bola som hore, na poschodí. Videla som len, ako spadla… Všetko sa odohralo tak rýchlo. Bože, keby som ju stihla chytiť!”
Z jej očí sa kotúľali falošné slzy, no Richard už nevedel, či jej má veriť. V jeho dôvere vznikla malá, no hlboká puklina.
Správy z operačnej sály
Po hodinách napätia sa otvorili dvere sály. Doktor Kováč, s unavenou tvárou, pristúpil k Richardovi.
“Pán Horváth, vaša manželka žije. Bol to ťažký boj, no podarilo sa nám ju stabilizovať. Avšak… dieťa…”
Zalhalo mu v hlase a Richard pochopil bez ďalších slov. Jeho svet sa rozpadal. Zatátočil sa a oprel sa o stenu, zatiaľ čo slzy mu prúdili po tvári.
“Doktor… chcem ju vidieť.”
“Čoskoro ju prenesú na izbu. Potrebuje odpočinok. Ale… musíte vedieť, že sme na jej tele zaznamenali stopy po modrinách. Nevyzerajú, ako keby spôsobila len pád. Budem to musieť nahlásiť úradom.”
Izabela, ktorá počula rozhovor, na okamih stuhla. Potom sa spamätala a objala syna, snažiac sa ho ovládnuť falošnou láskou:
“Synček, nepočúvaj ich. Vieš, ako rýchlo sa šíria klebety. Teraz potrebuješ pokoj.”
Emíliino prebudenie
O pár hodín neskôr Emília otvorila oči. Bola bledá, sotva dýchala. Richard jej bozkal ruku a snažil sa zadržať slzy.
“Emília… moja láska… si tu so mnou.”
Dlhšiu chvíľu na neho pozerala, no potom sa jej oči zaliali slzami. Pokúsila sa položiť si ruku na brucho, no všetko pochopila z jeho pohľadu. Z jej pier vyštípal zúfalý nárek.
“Naše dieťa…”
Richard ju pritlačil k sebe a zašepkal:
“Spolu to prekonáme. Mám teba, a to je to najdôležitejšie.”
Ale v Emíliinej duši sa rodila iná bolesť nielen strata dieťaťa, ale istota, že za tragédiou stála práve žena, ktorá ju mala chrániť.
Rózino priznanie
O pár dní neskôr už Róza nemohla mlčať. Našla Emíliu samu na izbe a tria
