Osamelosť
Ľubomíra od mala chcela nájsť manžela, no vždy bola odmietnutá. Lepší je jediný, než neplatená služba, ktorá trvá celé roky.
Čože, ješ sama, Katarína? Muž by nemal žiť osamote, žena vždy potrebuje muža. Inak to nie je správne a nikto by ti na to nepozeral.
Akú osamelosť? spýtala sa znechutená Ľubomíra, otrávená vlastnými pochybnosťami.
Osamelosť je strašná! zasmiala sa sestra Mária, nevedela o tom, že sa Ľubomíra snaží vyhnúť stretnutiu. Keď chceš niekomu podávať vodu, deti budú hneď pri tom.
Kde? zakričala Ľubomíra bez rozmyslu.
V Banskej Bystrici! nakoniec pochopila, že sestra Mária sa len smeje. Mám všetko roztrhané, ale ja ťa chráňim.
Ľubomíra viedla samostatný život už asi desať rokov. Jej bývalý, milý a vtipný muž, sa po rozvode vrátil na dedinu a odíval sa pred desiatimi rokmi. Keď sa o tom dozvedela, snažila sa ho presvedčiť, aby sa vrátil, no on len odchádzal, keď mohol, a často opakoval: Raz stačí, nič viac sa už nestane. Ľubomíra sa už nepustila do hádok, pretože už mala dosť.
Manžel po rozvode sa správal láskavo, zanechal bývalú manželku a dvoch detí pod opaterou starostlivosti. Deti však vyrástli a rozbehli sa po rôznych smeroch. Starší syn našiel prácu v Košiciach, dcéra sa rýchlo vydala a odišla za manželom do zahraničia. Ľubomíra zostala žiť sama v malej, ale veľmi útulnej dvojizbovej byte v centre Bratislavy.
Jednotlivý život jej už neprekážal. Založila si remeselnú dielňu, ktorá prinášala dobrý príjem, a tak mohla žiť spokojne. Prijímala hostí deti a sestru Máriu, ktorá bola jej najbližšou spoločenskou spoločnosťou. Ľubomíra, hoci nemala vysoký IQ, vždy našla niečo, čo ju zaujímalo, a nebola nikdy nudná. Čítala veľa, plávala, chodila na jogu, milovala cestovanie a občas sa zapojila do regionálnych projektov s priateľmi. Celkovo žila, ako si predstavovala.
Až do chvíle, keď sestra Mária nevedela, čo ďalej s jej osudom urobiť
Počúvaj, Ľubomíra, dobrý muž ešte nie je mŕtvy, má asi šesťdesiat rokov. Mať rozdiel vo veku? To je žiadny problém. Dom veľký, poľnohospodárstvo kozy, ovce, sliepky a prasa bez koncov. Zdravé jedlo mlieko, vajcia, mäso. Osem rokov podnikania a budeš v bezpečí.
Aký je tvoj názor, Mária? spýtala sa sestra pri stretnutí, keď Ľubomíra ešte váhala.
No dobre, spoznám svojho suseda farmára, tak ho spozna, ale nič nesľubujem.
Záleží, čo sa povedie, hovorí starý slovenský prísloví: Kto nerobí, ten nevyhráva. Farmár sa ukázal byť síce pekný, ale nezvládal nič. Bol svalnatý, oblečený šikovne, ruky špinavé, no čisté a nechtové. Vypadal silno a hovoril pomaly, ale vtipne. Volal sa Marek.
Ďalšia vec, po prvej stretnutí, sa jej zdala podozrivá sledovala ho. Nakoniec sa obzerala k Marekovi Katerevmu. Premýšľala, že možno potrebuje niečo viac než len spoločnosť. Marek sa zdalo, že chce prepojiť s ňou, ale bolo jasné, že chce aj podiel na jej farmárskej práci.
Ľubomíra napísala Marekovi správy a dohodla sa s ním na stretnutí. V jeho hospodári boli kravy, kozy, sliepky, no tiež starý traktor a niekoľko zamestnancov dva muži ázijského pôvodu. Všetko sa zdalo v poriadku, okrem toho, že Marek hovoril: Ak chceš pomôcť, musíš sa zapojiť sama.
Uvidíme, čo z toho bude, odvetila Ľubomíra.
Nakoniec sa vrátila domov a zamyslela sa. Má svoje malé kríže na predmestí, výnosnú prácu, malý domček a staré auto, ktoré kúpila pred osem rokov. Zaujímalo ju, prečo by mala znovu vstupovať do poľnohospodárskeho podnikania, ktoré už má dostatok príjmu.
Máš dostatočný príjem, a tak máš možnosť vybrať si, čo chceš, a nie to, čo ti niekto iný narychlo ponúkne, pripomenula si sestra Mária.
Ľubomíra si uvedomila, že osamelosť nie je trest, ale možnosť nájsť v sebe silu a slobodu. Rozhodla sa, že nie je potrebné hľadať partnera, ktorý by jej diktoval, ako má žiť. Zostane si sama, ale bude mať okolo seba ľudí, ktorých miluje, a prácu, ktorú oceňuje.
Macko, neber si to osobne. Rozhodla som sa odmietnuť Mariánove návrhy, pretože hľadám svoju vlastnú cestu. Nie je to o tom, že nepotrebujem muža, ale že potrebujem najprv pochopiť seba.
Po dlhých premýšľaniach sa Ľubomíra upravila, umyla tvár a sadla si pri okne piť čaj s medom. Pozrela na deti, ktoré sa hrali na dvore, a na sestru Máriu, ktorá jej priniesla kúsok čerstvo upečenej žemle. Premýšľala, kam poslať syna na školské letné tábory a kedy navštíviť dcéru, ktorá sa chcela vrátiť domov na Vianoce. Zistila, že je potrebné kúpiť novú tašku a veternú bundu, aby bola pripravená na chladné zimy.
Uvedomila si, že byť nezávislou neznamená byť egoistickou. Niekedy je zdravý seba-egoizmus potrebný, aby sme zvládli svoje povinnosti a zostali šťastní.
A potom si povedala:
Nie je hanbou byť sama, ak v srdci nosíme lásku, priateľstvo a úctu k sebe samým. Skutočná hodnota života spočíva v schopnosti nájsť pokoj v samote a vybudovať si vlastný svet, kde sme šťastní.
Takto sa Ľubomíra naučila, že osamelosť nie je prázdna, ale priestor, kde môžeme rásť a objavovať, čo v nás naozaj je. A to je najväčšia lekcia, ktorú môže niekto získať že skutočná sila prichádza zo sebaúcty a prijatia seba samých.
