Samotná žena s batožinou
Alena vychovávala syna sama. Muž ju opustil pred viac ako desiatimi rokmi. Celý ten čas štedro platil alimenty, bol čistý pred zákonom a vlastným svedomím. Aspoň to o sebe hovoril.
Odšiel, vzal si svoje veci a auto, nechal Alenu s nesplatenou hypotékou na byt a synom. Počas všetkých tých rokov ani raz neprišiel pozrieť sa na neho, nikdy mu neblahoželal ani nedal darček k narodeninám.
„Asi už potesil nejakú inú naivku, ako teba. Bude utekať pred zodpovednosťou, až kým mu nepoklesne sila. A čím skôr, tým lepšie. Hovorila som ti, neber si hypotéku. Neposlúchla si. Teraz budeš celý život robiť na ňu,“ vzdychala si Alenina matka.
Aj keď práve ona s otcom presadzovali, aby si Alena zobrala hypotéku a byt nechala na sebe.
Takto žila – od výplaty k výplate, pracovala na dvoch robotách a vychovávala syna. Našťastie, Michal jej nerobil veľké starosti.
Po druhej práci, vyčerpaná ako kôň, zášla do obchodu a vliekla sa domov, túžiac čo najskôr zložiť ťažké tašky, vyzúť sa, sadnúť si, natiahnuť nohy a zavrieť oči. Cítila sa ako ten kôň, ktorý vozí deti v parku, aby si zarobil na živobytie.
Zaplietu mu hrivu do vrkočov, nasadía mu na hlavu trblietavý chochol, prikryjú ho pestrou dekou. A kôň kráča pomaly a skľúčne, s unaveným pohľadom pred seba, zatiaľ čo na chrbte mu sedí ďalšie šťastné dieťa. Presne tak sa cíti Alena. Život v kruhu: práca – obchod – domov.
Nosila pohodlné, nenápadné oblečenie z obchodu „Ekonóm“. Nové veci si dovolila len zriedka a šetrila si ich na výnimočné príležitosti, ktorých v jej živote nebolo veľa. A tak jej šatník zastaral.
Alena kráčala a rozmýšľala, čo uvariť na večeru, či je Michal doma… Veľká dámska kabelka jej visela cez plece. Jednou rukou ju pridržiavala, aby nešmýkla, v druhej niesla tašku s nákupom. Ak bol syn doma, odpočinula si päť minút a potom išla variť cestoviny s párečkami.
A aká bola kedysi! Husté vlasy, iskra v očiach. Postavu má aj teraz – ako z obrázka. Ako každé dievča, snívala o láske. Ktorá prišla v podobe Martina. Ako sa do neho nemohla zamilovať? Sympatický chalan, sľúbil jej večnú lásku, hovoril, že budú mať auto, určite luxusnú „Audinu“ alebo aspoň „BMW“. Že určite budú mať dve deti.
Auto kúpil a odišiel s ním do „lepšej budúcnosti“, nechajúc Alenu s bytom, nesplatenou hypotékou a synom.
Alena pozerala pred seba na cestu. Stačí chvíľa nepozornosti a človek stúpne do kaluže alebo si podvrtne nohu. Naše cesty sú také, aké sú. Treba ešte stihnúť uskočiť od kraja chodného, aby nejaký šofér nerozprskal špinavú vodu pri prejazde cez kalužu.
„Alena!“ – Kráčanie jej prekázala pekne oblečená mladá žena.
Len s ťažkosťou spoznala Zuzku, s ktorou chodili spoločne do školy. Nikdy nebola kráskou, ale teraz vyzerala, akoby zoskočila z obálky módneho časopisu. Alena vedľa nej cítiila celú biedu svojho oblečenia.
„Tak dobre, že som ťa stretla! Prišla som za mamou, ale už nik zo starých známych tu nie je. Všetci sa rozutekali. Alenka! Ako sa ti žije?“
„Nevíš to podľa mňa?“ pomyslela si Alena, ale nahlas povedala:
„Normálne, ako všetci.“
„Vydatá?“
„Rozvedená. Žijem so synom. A ty?“
„Ja…“ Zuzka blažene privrela oči, akoby ju oslepilo slnko. „Vydala som sa za Španiela, bývam v Barcelone. Prišla som za mamou na týždeň. Počúvaj, nenechám ťa tak. Poďme niekam sadnúť. Alebo ma pozvi k sebe. Kde bývaš?“
„No… tu neďal. Poď, len u mňa je bordel. Ani riad som z večera neumyla.“
„To je jedno, ja som zvyknutá na čokoľvek, som predsa Slovenka.“
Alena otvorila dvere do svojho bytu a zavolala do izby:
„Michal, si doma? Máme návštevu.“
Na prahu sa objavil pekný tínedžer.
„Vau! To je tvoj syn? Štýlovec,“ zajásala Zuzka. „V ktorej triede si? Kam budeš študovať?“
„Ešte neviem. Mami, riad som umyl, musím robiť úlohy,“ povedal a odišiel do svojej izby.
„Len sa pozri, aký samostatný,“ v hlase Zuzky znela závisť.
„A ty máš deti?“ spýtala sa Alena.
Hrdosť na syna ju rozpínala.
„Nemám. Môj muž je oveľa starší. Má už dospelé deti, nechce sa mu babrať s plienkami a flaštičkami.“
Alena na rýchlo pripravovala večeru, zatiaľ čo Zuzka rozprávala o živote v Španielsku.
„A prečo si sa rozviedla? Muž pil?“ spýtala sa nakoniec Zuzka.
„Nie, nepil. Kým sa nenarodil Michal, bolo všetko fajn. Potom… Michal zle spal, bol neposedný. Nepracovala som, bola som na materskej, a my sme mali hypotéku i úver na auto. No a on povedal, že už toho má dosť, a odišiel – vlastne odišiel so svojím autom.“
„To je hovado!“ zakliala Zuzka. „Opustil ťa s dieťaťom a hypotékou!“
Alena sa nechcela rozširovať, aké ťažké to vtedy bolo. A Zuzka by aj tak nepochopila. Rodičia pomáhali – inak by sa neudržala alebo stratila byt.
„Nič si z toho nerob, čierna séria sa ti skončila, kamoška. U nás je veľa slobodných mužov. Nie príliš mladých, ale ešte plných síl a túžby oženiť sa s mladšou ženou. Majú radi Slovenky. A to ti ani nemusím vysvetľovať, akA keďže šťastie je ako vôňa čerstvého chleba – príjemná, no nestála, Alena sa rozhodla užiť si každý deň s Antonom taký, aký príde.
