**Môj denník**
Všetko som mu dala vlastnými rukami. A ona neváhala, zobrala si ho.
„Katka, ahoj. Prečo si ma tak náhle potrebovala? Nemohla si to povedať po telefóne?“ Zuzana si zložila sako a prešla do obývačky.
„Nie, to sa po telefóne nehovorí. Poď do kuchyne.“ Katka zhasla svetlo v chodbe a nasledovala kamarátku.
„No tak, už ma napínaš. Rozprávaj.“ Zuzana si sadla za stôl a zložila ruky ako vzorná žiačka, čakajúc na vysvetlenie.
Katka postavila na stôl otvorenú fľašu červeného vína a dve poháriky.
„Hmm? To je také vážne? Som celá pozornosť,“ poznamenala Zuzana.
Katka naliala víno a sadla si oproti nej.
„Na uvoľnenie a lepšie porozumenie,“ povedala pateticky, zdvihla pohár a upila.
Zuzana pohár zdvihla tiež, ale nepila, len čakala, kedy Katka začne.
„Som stratená. Zamilovala som sa tak, že som stratila rozum. Žijem ako v sna, snívam o ňom. Idem spať a túžim, aby už bolo ráno. Nikdy nepremýšľam, či to takto môže byť. Janka som tiež milovala, ale nie takto. A teraz…“ Katka dopila víno jediným dúškom.
„Súcitím. A preto si ma zavolala? Aby si sa podelila?“ Zuzana postavila pohár a vstala.
„Sadni si.“ Katka ju chytila za ruku a posadila naspäť.
„A čo Janko?“ spýtala sa Zuzana a klesla na stoličku.
„Čo Janko? Sme spolu sedem rokov. Všetko je v pohode. A potom som stretla Miroslava a stratila som hlavu.“ Katka vzdychla. „Súdiš ma? Už si niekedy takto milovala? Nie? Tak neodsudzuj,“ povedala náhle ostro. „Práve preto som ťa zavolala. Chcem ti o Jankovi niečo povedať.“
„Asi si dám,“ povedala Zuzana, upila niekoľko hltov a s úsmevom pokývala hlavou.
„Ty si bola zamilovaná do môjho muža. Myslíš, že som si nevšimla, ako sa na neho pozeráš?“ Katka zaklopala nechtami o stôl.
Kružila okolo témy, nevediac, ako začať.
„Nehovor blbosti,“ odfrkla si Zuzana.
Katka pokrčila plecami.
„Nežarlím, neboj sa. Je to možno lepšie. Rozhodla som sa odísť od Janka, ale neviem mu to povedať. Je mi ho ľúto.“
„Keď si mu zmenila, nebola si mu ľúto, ale teraz áno? To je trochu nelogické, nemyslíš?“ Zuzana znova upila.
„Čo ty vieš? On je dobrý. Krikám na neho, vyčerpávam mu nervy, a on mlčí. Tuší to a mlčí. Nezaslúži si, aby s ním takto zaobchádzali. Rozumieš?“
„Nie. Vysvetli mi to,“ požiadala Zuzana.
Katka si naliala ďalšie víno.
„Môžem mu povedať: už ťa nemilujem, odchádzam, prepáč… On ma prepustí. Ale čo bude s ním? Muži to ťažko znášajú, keď ich opustia. Ich sebavedomie klesne. Môže začať piť, prepadnúť sa. Nemôžem to urobiť. Teraz už chápeš?“
„A čo ja s tým mám spoločné?“
Katka prevrátila oči nad jej nechápaním.
„Páči sa ti. Možno ho miluješ bez nádeje.“ Katka sa na ňu pozrela. Zuzana odvrátila pohľad. „Bola by som pokojná, keby si bola ty nablízku, nie nejaká…“
„Aha… Myslím, že chápem. Chceš, aby som sa o Janka postarala, kým ty sa budeš váľať s milencom? Si úplne šialená. On je čo, vec? Zahrala si sa s ním a teraz ho odovzdáš kamarátke?“ Zuzana hltom vypila víno, zovrela oči a utrela si ústa.
„Ďakujem za poklonu. Netušila som, že som lepšia ako nejaká šantá. Nie, to je nezmysel. Nájdi niekoho iného, komu môžeš dať svojho muža. A pýtala si sa ho? Chce byť so mnou?“ Zuzana nervózne krútila prázdny pohár.
„To záleží od teba,“ sklonila sa k nej Katka.
„Nie, ty si fakt nezdráva. Potrebuješ lekára.“ Zuzana bola od rozčúlenia červená.
„Hneď mi nájdi liek na lásku, prosím. Hlavu som stratila, to je pravda,“ odvetila Katka zhovievavo.
„A čo ak to s tvojím milencom nevyjde? Vrátiš sa k Jankovi? Akože: vďaka za požičanie, vrátim muža naspäť?“ Zuzana bola čoraz podráždenejšia.
„Nemôžem uvažovať dopredu. Jediné, čo viem, je, že bez neho zdochýnem…“ Katka sa oprela o stoličku. Rozhovor sa jej nepáčil.
Zuzana mlčala. Čo na to povedať? Vypili. Nemohla pochopiť, čo Katka vymyslela. Ale na druhej strane – prečo by mal Janko pripadnúť niekomu inému, nie jej? Veď jej na ňom záleží.
„Pomôž mi. Len buď pri ňom, rozptyl ho, daj ho do postele, ak chceš. Veď vieš ako…“ Katka hľadela mimo nej.
„To je nezmysel. Sedíme tu, pijeme, a manželka ponúka kamarátke, aby vyspala jej muža. Pozeráš veľa seriálov? To je ako z Drámy zo života. Pamätáš si, ako to skončilo? Nikdy to nedopadne dobre.“
„Nekrič,“ pripájala si Katka spánky. „Len som navrhla. Ak nechceš, nevadí. Nech si zničí život…“
Zuzana ju pozorovala, ako pije, ako jemne pulzuje žila na jej krku. Nemohla odtrhnúť oči.
„Len chcem, aby netrpel, aby bol šťastný, ako ja. Ak spolu nefungujeme, nech sme aspoň oddelene šťastní. Chcem, aby bol v istých rukách. V tvojich rukách.“
„O čom sa tu hádate, dievčatá? Dúfam, že nie o mne,“ ozval sa Janko.
Obidve sa otočili. V dverách stál a usmieval sa.
„Konečne. Vymeň si, umy ruky, dávame večeru. Rozprávali sme sa o filme,“ povedala Katka pokojne a zapálila plyn podLera sa otočila a s prázdnym pohľadom pozrela na odraz v okne, zatiaľ čo v jej srdci ostal len tichý závan minulosti, ktorý už nikdy nevrátila späť.
