Martina prvýkrát videla maják v knižke, keď mala päť rokov. Na obrázku stál osamelý a vysoký, okolo búrilo more tmavé ako atrament. Dievčatko pritlačilo prsty k stránke a zašepkalo: „Budem tam žiť.“ Rodičia sa zasmiali. Stará mama povedala: „Máš fantáziu ako maliar.“ A teta Alena len odfrkla: „To sú všetko rozprávky. Radšej sa staň inžinierkou.“
A Martina sa ňou stala. Nastúpila na elektrofakultu, lebo to znelo vážne. Hoci jej srdce stále volalo k moru. Po prednáškach kreslila majáky do zošitov, čítala Stevensona, počúvala zvuk vĺn na YouTube a každú dovolenku cestovala k vode.
„Čo je to za nezmysel?“ hovorila matka. „Všetci normálni ľudia chodia do letovísk, a ona – do nejakej Kysuce!“
„Páči sa mi sever,“ usmiala sa Martina.
„Mala by si sa vydať, nie sa zaoberať majákmi!“
Po škole Martina nastúpila do firmy na údržbu navigačných zariadení. Práca ako práca: schémy, spájkovanie, technika. Ale raz šéf povedal:
„Máme voľné miesto. Na severe. Námorná osada, stanica rádiomajáka. Chceš?“
Potichu prikývla. Akoby celý život čakala na túto ponuku.
„Je tam ťažko žiť. Služba tri mesiace. Jeden maják a strážca. MiMartina sa usmiala, vedela, že práve tu, v tichu severu, konečne našla miesto, kde patrí.
