KLOBÁSKOVÝ ZLODEJ
Ťažko by ste si nevšimli toho kocúra. Jednoducho preto, že pravidelne vyčíňal v mojom malom potravinovom obchode v srdci Trnavy a robil to takým spôsobom, že namiesto hnevu som skôr cítil sympatie. Priznávam, sám som sa začal na tie jeho kúsky tešiť. Vždy, keď sa blížil čas jeho návštevy, schoval som sa za veľkých chladničiek a natáčal som celé predstavenie na svoj starý telefón. Večer sme si to potom s manželkou prezerali a smiali sa tomu ako deti.
Tento kocúr, ktorého som pomenoval Tibor, mal svoj rituál. Najprv dlho sedel pred otvorenými dverami, tváril sa nevinne a predstieral, že len tak posedáva pred obchodom. Potom sa rozhladol, či ho nikto nevidí. Ja som sa vtedy vždy lepšie schúlil za chladničku a s napätím čakal.
Tibor potom opatrne vošiel, vystretý ako mačací lord, a pomaličky kráčal k pultu, kde som zámerne rozložil klobásky a páročky z mäsiarstva. Akoby mu naraz niekto nalial do žíl adrenalín, vrhol sa po jednej z nich, chytil ju pevne do zubov, a vzápätí utekal von. Vždy sa vzdialil len pár metrov od vchodu a hneď sa pustil do jedla.
Vychádzal som za ním, no nikdy som sa nepriblížil príliš. Zastal som na prahu a spýtal som sa:
Chutí ti, kamarát?
Tibor zdvihol hlavu so spokojnosťou a z úst mu visel koniec špekačky. Odpovedal mi tichým zamraučaním.
No len dobre, povzdychol som si, príď zas, Tibor.
Možno si pomyslíte ako je možné, že páročky sú len tak ľahko na pulte a navyše nieto na zemi, kúsok od vchodu? To by ste museli poznať moje srdce. Keď som Tibora prvýkrát uvidel, bol hladný a vychudnutý. No zakaždým, keď som mu chcel podať niečo z ruky, alebo ho pohladkať, okamžite cúval a odmietol akýkoľvek kontakt. Tak som vymyslel tento spôsob: nech si klobásu ukradne sám, bude to preň zadosťučinenie ako pre každého poctivého zbojníka.
Najskôr som nechával páročky hneď pri dverách, aby si mohol Tibor sám zobrať, postupne som ich dával ďalej a ďalej, až kým nedorazil k regálu medzi inými výrobkami, kde som na spodnú poličku pripravil malý kútik s dobrotami len pre neho.
Netrvalo dlho a pred obchodom sa objavila aj veľká miska s vodou, misa s najlepším mačacím jedlom a vedľa nich v rohu improvizovaná búda s vankúšikom. Tibor bol opatrný a nechcel sa nechať pohladkať, no za to sa rád rozprával. Sedával som pri ňom a viedol s ním dialógy, na ktoré mi odpovedal medzi hryzením do klobásy.
Jedna vec mi však nedala spávať. Tibor sa za ten čas krásne zotavil, pribral a už dávno nemusel kradnúť jedlo z obchodu. A predsa sa vracal každý deň, vždy ráno aj popoludní, odnášal si pár páročiek a utekal s nimi za roh domu. Mnohokrát som sa ho pokúsil sledovať, no vždy mi zmizol medzi dvormi starých domov.
Až raz som kúpil malú bezpečnostnú kameru a postavil ju k oknu svojej kancelárie. Jedného podvečera som konečne odhalil Tiborovo tajomstvo. Z pivničného okienka susedného domu sa vyštveral maličký ryšavý kocúrik ledva držal na nohách a s nevýslovnou radosťou sa pustil do páročky, ktorú mu Tibor priniesol.
Manželka Marta sa večer rozplakala a medzi vzlykmi prikazovala:
Alexej, zajtra ich oboch priveď k nám domov!
Lenže, chytiť Tibora som už zmohol ľahko, občas prespal rovno v predajni, no malý ryšavý ulízanec zmizol okamžite, ak sa človek priblížil. Tak ubehli dni, počas ktorých som sledoval cez kameru, ako malý pije z Tiborovej misky alebo drieme v búde, no stačilo, aby niekto zdvihol hlas a už mizol.
Potom však prišiel deň, na ktorý už nikdy nezabudnem. Nezvyčajný krik ma vylákal z obchodu. Pred dverami sedel malý ryšavý kocúrik a z plných pľúc zamňaučal. Priskočil ku mne, pozrel mi priamo do očí a potom sa rozbehol za roh. Išiel som za ním bez váhania.
Za domom, v tráve, v bolestiach ležal Tibor do zadnej labky ho pohrýzol pes, rana bola škaredá. Ryšavý kocúrik ktorého som neskôr nazval Šaňo mi ukážkovo ukazoval, že potrebuje pomôcť kamarátovi. Sňal som si bundu, opatrne do nej vložil Tibora, Šaňa som uložil do vrecka saka, zavrel obchod a utiekol autom k veterinárovi do centra mesta.
Strávili sme tam celý podvečer, zatiaľ čo veterinár čistil ranu a zašíval Tiborovu labku. Medzitým si na mňa Šaňo veľmi rýchlo zvykol šantivý, nezbedný a priateľský. Večer som obchod zamkol a oboch kocúrov odniesol domov.
Marta bola šťastím bez seba. A ako to býva, hneď volala všetkým kamarátkam, aby sa so svojím šťastím pochválila a vypočula si rady. Keď skončila, ocitla sa v spálni, kde už Tibor, Šaňo aj ja paločne ležali na posteli.
No prosím, kde si ja ľahnem? žartovala uštipačne. Ale Šaňo ochotne uskočil a pritúlil sa jej k boku, masíroval ju jemnými labkami.
A tak sme získali dom plný pohody. Dva veľké, spokojné kocúry už dávno nepripomínali ustráchané tvory z ulice. Dnes sa Tibor občas ešte so starou láskou, rituálne, oblíže Šaňa. A on nesťažuje sa.
Na druhej strane cesty, pri obuvníctve, sa medzičasom usídlila malá sivá mačička. Predavačka z obchodu často uteká k nám po jedlo pre ňu. Ktovie, či si ju raz tiež nevezme domov?
Možno jedného dňa, keď všetky mačky nájdu domov, budú tak vzácne, že sa na ne budú robiť poradovníky a každý pred prijatím absolvuje špeciálny kurz o starostlivosti.
Myslíte, že sa také niečo môže stať? Kto vie. Život je v Trnave nevyspytateľný.
