SALÁMOVÝ ZLODEJ
Len ťažko by ste prehliadli tohto kocúra. A to nie preto, že vošiel do obchodu a milo pozdravil. Ale preto, že pravidelne kradol v jeho malom potravinovom obchode v centre Nitry. A ako kradol! No hotová paráda. Nebolo šance sa na neho nahnevať. Práve naopak.
Majiteľ sa na tieto scénky vždy tešil. S mobilom v ruke číhal za veľkou chladničkou a natáčal celý proces. Večer potom ukazoval záznam manželke a spoločne sa smiali, až im slzy tiekli.
Kocúr menom Cico, tak ho domáci premenovali (lebo žiaden iný kocúr v Nitre by to lepšie nezvládol), vždy dlho sedel pred otvorenými dverami, ako keby len oddychoval po náročnom úteku z kostola. Pozeral sa okolo, mnul si fúzy a tváril sa, že o nič nejde. Majiteľ čušal za chladničkou a skoro ani nedýchal.
Cico opatrne vbehol dnu, zamieril rovno k pultu so salámami. Tam zrýchlil, schmatol špekačku alebo párok a už ho nebolo! Hlad ho však nikdy nedokázal odviesť ďaleko po dvoch metroch zastavil, usadil sa na obrubník a pustil sa do hostiny.
Majiteľ vyšiel von a zo solídnej vzdialenosti zahlásil:
Chutí, majstre?
Cico dvihol hlavu, zamňaukal a pokračoval v jedle.
Tak to je paráda, Cico. Príď zase, usmieval sa obchodník.
Možno sa pýtate, čo sú to za salámy len tak na pulte, nie v chladničke, nie na očiach, ba ešte aj po kusoch rozložené párky a špekačky? Odpoveď je jednoduchá pán obchodník mal skrátka dobré srdce.
Raz k nim Cico prišiel strašne vychudnutý, a asi aj životom sklamaný, ale kontaktu s ľuďmi sa bránil ako čert krížu. Ani keď mu dal párok z ruky, nič. A tak vymyslel fintu.
Najskôr položil párky úplne ku dverám. Aby Cico, pravý slovenský gauner, mohol poctivo ukradnúť vlastnú desiatu. A ono to fungovalo. Časom posúval salámy ďalej a ďalej, až si Cico zvykol zo samého adrenalínu dobehnúť až po pult. Tam dole, hneď pri podlahe, pán domáci vytvoril tajný Stravovací Stanok.
Časom už mohol Cico jednoducho prísť, vybrať si, čo chce a v pokoji odísť. Ale kde by bola sranda? Dôležitý bol proces! Ukradnuté vraj chutí lepšie.
Neskôr pred obchodom postavil ešte veľký kocúrik bar, misku s vodou, krmivo od susedy z vedľajšieho dvora, a vedľa starú drevenú búdku po psíkovi s mäkkou dekou. Cico sa už stále odmietal dať pohladkať, ale rád diskutoval.
Majiteľ vždy vyšiel za ukradnutým špekačkom, a začal debatu. Cico medzi sústami hundral v mačacej slovenčine, občas zagánil na človeka. Lenže v poslednej dobe si obchodník všimol, že sa Cico akosi zaoblil a nepotrebuje kradnúť. A predsa…
Nič sa nezmenilo. Dvakrát denne si poctivo odnášal párok niekam za roh.
Obchodník bol zvedavý, kam sa to všetko podelo, no Ciconávisť bola silnejšia. Kamery boli lacnejšie než detektív, a tak jednu namontoval. Jedného dňa zistil CICOVU TAJOMSTVO!
Z pivničného okienka o dom ďalej vyliezol malý, zrzavý kocúrik. Triafol sa priamo na ešte teplú špekačku.
Zajtra všetkých doneseš domov, rozumel si?! kričala večer manželka a slzy jej tiekli ako z vodovodu.
Ale uloviť Cica aj malého? To už bola úplne iná kategória. Cica si chytil už hocikto, spal pokojne uprostred obchodu, no zrzavý bol rýchly. Míznutému kocúrikovi hovorili Iskra, lebo v tej rýchlosti bol ako letný blesk.
Majiteľ sledoval cez počítač, ako zrzavý prichádza piť k Cicovej miske, občas zadriemal v starej búdke, ale akonáhle sa človek priblížil, vystrelil preč.
Zlom nastal v ten deň, keď pri dverách začul nevídaný krik. Nik nebol v obchode. Pri vchode sedel zrzavý a húkal ako siréna.
Čo sa deje, drobec? pýta sa prekvapený obchodník.
Malý pribehol, pozrel mu do očí a rozbehol sa von. Tam za rohom ležal Cico pes ho uhryzol do zadnej pravej labky, rana hlboká, ledva vstal.
Iskra sa oprel čelkom do Cica a znova kričal.
Kriste pane, už len toto, povzdychol si majiteľ a zložil z kabáta bundu. Cica zabalil, malého strčil do vačku saka. Obchod zamkol, sadol do starého Favoritu a upaľoval k zverolekárovi.
Päť hodín čakali, kým doktor vyšil Cica. Medzitým sa stali s Iskrou najlepší kamoši. Malý bol milý, hravý a hlavne veľmi rozprával.
Večer obchodník priviezol Cica (stále v narkóze) a Iskru domov, manželka celá naradostená no klasika, okamžite obvolala všetky kamarátky. Dve hodiny vysvetľovala, radila sa, riešila.
Keď skončila, na manželskej posteli ležal chlap, Cico, Iskra.
Paráda, sucho poznamenala manželka a ja kde budem spať?
Iskra ochotne ustúpil, priľahol sa k pani, zamraučal a začal ju biť drobnými labkami, aby si ho všimla.
Tak našli spoločný domov. Dnes sú z Cica aj Iskry majestátni kocúri, ktorí už nemajú vôbec nič spoločné s minulosťou. Cico občas starostlivo umýva Iskru ako za mladi, a tomu to vyhovuje.
A naproti, cez cestu, pri obchode s topánkami, býva zase jedna malá sivá mačička. Predavačka jej každý deň chodí do potravín kúpiť niečo na zub. Možno ju raz vezme domov…
A možno raz budú všetky mačky rozobrané? Kto bude chcieť, bude musieť čakať dlhé rady, robiť špeciálne skúšky a povolenky od magistrátu?
Čo myslíte? Môže to tak dopadnúť?
Peter Záhorský
Foto z internetuKto vie. Možno bude raz na Nitrianskom námestí pamätník kocúra Cica priekopníka spravodlivého zlodejstva a prvého, ktorý dokázal, že srdce obchodníka môže byť omnoho väčšie než jeho pokladnica. A vedľa neho malá soška Iskry, navždy pripraveného kričať na celú ulicu, keď život visí na vlásku.
A možno, raz sa raz niekto opýta:
Prečo má táto ulica taký pokojný, láskavý duch?
A stará pani spoza pultu sa usmeje:
To sú kocúrie kroky, pani moja. Tie tu nikdy nevymiznú.
V Nitre odvtedy síce zmizli zo salám pulty a pribudli na nich zámky, no občas, keď spadne niekde v noci kúsok klobásky pod regál, stále je tu kto ju nenápadne ukradne a rozdelí sa s kamošmi za rohom.
Taký život je, keď v meste vládne láska a aspoň pár uličníkov má stále pocit, že tu patria domov.
