SALÁMOVÝ ZLODEJ
Nedalo sa prehliadnuť toho kocúra. Len preto, že kradol v jeho malom potravinovom obchode. A robil to spôsobom, že sa naňho jednoducho nešlo hnevať. Práve naopak.
Majiteľ obchodu sa vždy tešil na začiatok celej akcie. Vytiahol mobil a všetko nahrával. Večer potom pustil video manželke, a obaja sa smiali až im slzy tiekli.
Kocúr vždy dlhý čas sedel pred otvorenými dverami, tváril sa, že si len prišiel oddýchnuť a nič zvláštne sa nedeje. Opatrne sa rozhliadal, či náhodou nie je v okolí nikto cudzí. Majiteľ v tichosti čakal za veľkou chladničkou, odkiaľ nenápadne natáčal.
Kocúr vošiel obozretne dnu a smeroval rovno k pultu so salámami. Tam zrýchlil krok, uchmatol párky alebo točenú salámu a okamžite utekal preč. Ale hlad mu nedovolil utiecť ďaleko, a preto len pár metrov od obchodu zastal, sadol si a pustil sa do jedla.
Majiteľ vyšiel von a na diaľku sa spýtal:
– Chutí ti?
Kocúr zdvihol hlavu a spokojne zamraučal.
– Tak to je dobre, odpovedal majiteľ.
– Príď zas.
Možno sa čudujete, ako je to možné? Párky a salámy len tak volne položené mimo chladničky, mimo zorného poľa? A ešte aj po kúskoch… Ale tu je to jednoduché.
Majiteľ mal skrátka dobré srdce.
Rozhodol sa kocúra prikrmovať práve takto. Kocúr k obchodu prišiel úplne vychudnutý, biedny, no zároveň kategoricky odmietal prísť k človeku alebo si vziať jedlo podané z ruky. Nuž majiteľ musel niečo vymyslieť.
Najprv nechal párky tesne pri dverách, aby si kocúr, ktorému dal meno Mikuláš, mohol nájsť obživu čestným kradnutím. Zafungovalo to. Postupne majiteľ posúval salámy čoraz ďalej dnu, až sa objavili na najnižšej poličke priamo pri podlahe, medzi ostatnými produktmi.
Vznikol tam taký malý bufet.
Mikuláš už pokojne mohol jednoducho vojsť do predajne, vybrať si, čo chcel a odísť ale… Ale tu bol dôležitý práve ten proces. Ukradnuté proste chutí lepšie.
Neskôr majiteľ pri obchode postavil napájačku, veľkú misku s najlepším mačacím žrádlom a plastovú krabičku s pieskom. A hneď vedľa psí búdu, v ktorej bol teplý starý sveter.
Mikuláš hoci stále nedôveroval a na dotyk nedal, rád debatoval. Majiteľ chodil za ním po jeho povolených krádežiach a rozprával sa. Mikuláš občas počas večere pozrel na človeka a zamraučal na znak súhlasu.
Lenže už nejaký čas trápila majiteľa jedna otázka. Mikuláš očividne za posledné týždne pribral, vyzeral krajšie a zjavne už nepotreboval kradnúť salámy kvôli hladu. No on stále dvakrát za deň ukradol dva kúsky a s nimi utekal za roh.
Majiteľ sa mnohokrát snažil zistiť, kam chodí, ale kocúr vždy zmizol rýchlejšie než sa dalo stihnúť. Preto si kúpil malú kameru so širokým záberom, ktorá mu prenášala záznam priamo na počítač v kancelárii.
A jedného dňa konečne odhalil tajomstvo Mikuláša.
Z okienka pivnice za rohom obchodu vyskočilo ryšavé mačiatko. Netrepelo sa a s veľkou radosťou sa vrhlo na prinesené párky.
– Zajtra ho musíš doniesť domov, počuješ?! Zajtra! – kričala večer rozcitlivená manželka, utierajúc si slzy do rukáva. Ale to sa ukázalo byť nemožné. Mikuláša už chytiť nebolo ťažké pokojne spal v predajni, no malého by už nedostihli.
Deň za dňom sledoval majiteľ na kamere, ako pribrané ryšavé mačiatko chodí piť z Mikulášovej napájačky alebo drieme v psej búde. No pri každom pokuse priblížiť sa vypálilo preč ako oranžová raketa.
Až raz ho vyrušil čudný zvuk od vchodu.
Žiadny zákazník. Vyšiel spoza pultu a šiel k dverám.
Na prahu sedelo ryšavé mačiatko a žalostne nariekalo.
– Čo sa ti stalo, maličký?
Mača pribehlo, pozrelo mu priamo do očí a ťahalo ho za roh obchodu.
Tam, za domom, ležal Mikuláš a ticho stonal. Pohrýzol ho pes do zadnej pravej labky, podarilo sa mu uniknúť, ale rana bola hlboká.
Ryšavý drobec mu strčil nosík do boku a znova spustil nárek.
– Och, no teda…, vzdychol si majiteľ.
Zhodil si bundu, opatrne do nej položil Mikuláša, ktorý ticho trpel, a do vrecka schoval ani neodporujúce mačiatko. Zavrel predajňu a sadol do auta.
Strávili spolu päť hodín u veterinára, kde dávali Mikuláša dokopy a zašívali ranu. Medzitým sa muž celkom zblížil s ryšavým mačiatkom, ktorému dal meno Iskra. Bolo hravé a prítulné.
Večer, keď zatvoril obchod, doniesol domov ešte omámeného Mikuláša aj Iskru.
Manželka bola šťastná. A čo robí Slovenská žena, keď je šťastná? Správne volá všetkým kamarátkam. A to môže trvať dlho, vyžaduje to dôkladné vysvetlenia, rady a debaty.
Keď rozdávanie správ skončilo, muž, Mikuláš a Iskra už ležali rozvalení na posteli.
– No teda, a kde mám spať ja? poznamenala manželka.
Iskra sa hneď ochotne posunul a privinul sa k nej, jemne ju hladil labkami.
A tak našli svoj domov.
Dnes už sú z Mikuláša a Iskry veľkí, spokojní kocúri, ktorí by človeka ani len nenapadli, že pochádzajú z ulice. Mikuláš občas Iskru po starom olizuje a drobec neprotestuje.
A priamo oproti, pri obuvníctve, sa udomácnila malá šedá mačička. Predavačka často chodí do toho istého malého obchodu kupovať niečo na zjedenie pre ňu.
Možno si ju raz vezme domov? Možno raz… Všetkých vezmú domov? A mačky sa stanú nedostatkovým tovarom, ktorý rozdávajú len na poradovník po absolvovaní špeciálneho kurzu?
Ako myslíte môže sa to stať?
Juraj Trančík
Foto z internetu.
