SALÁMOVÝ ZLODEJ
Ten kocúr mu jednoducho nemohol uniknúť pozornosti. Veď kradol priamo v jeho malých potravinách! A robil to takým spôsobom, že sa na neho nedalo hnevať. Práve naopak.
Majiteľ sa každý deň tešil na začiatok celej tejto parády a natáčal si ju na mobil. Večer to ukazoval manželke a potom sa obaja smiali, až sa im podávali rožky krížom. No a teraz počúvajte…
Kocúr zvaný Tibor dlhé minúty posedával pred otvorenými dverami obchodu a robil sa, že on je len náhodný okoloidúci turista, čo si potrebuje oddýchnuť. Poobzeral sa po sídlisku, piesil uši, či niekto nekuká. Majiteľ, pán Karol, sa vždy schoval za obrovskú chladničku so salámami a odtiaľ tajne všetko sledoval.
Tibor opatrne vkĺzol dnu, zamieril rovno k pultu s mäsovými výrobkami, kde sa s neuveriteľnou gracióznosťou vrhol na najbližšiu špekačku alebo parenicu. A potom šmyk-šmyk a letel preč. Lenže…
Hlad je sviňa, a tak Tibor nikdy ďaleko nezdrhol. Už dva metre od vchodu si sadol na obrubník, otvoril tlamu a pustil sa do lúpežnej koristi.
Pán Karol vyšiel s úsmevom von a dobiedza:
– Chutí?
Tibor zdvihol hlavu a zamňaučal v duchu: Veď to je gurmánska krádež!
– Tak je to v poriadku, – odvetil Karol. – Príď zas!
Možno ste prekvapení, že to nie je žiadna špeciálna vitrína na uzeniny ani veľký cirkus okolo. Kdeže. Salámy rozložené rovno na pultíku, špekačky a párky len tak odložené kúsok od seba, aby si ich mohol Tibor ľahko čestne ukradnúť. Nuž čo, pán Karol má jednoducho dobré srdce.
Rozhodol sa utŕpenému kocúrovi pomôcť, ale Tibor, keď prišiel na sídlisko, bol len kosti a koža a do ruky by nežral ani za tri koruny slovenské. Tak Karol vymyslel systém: najprv položil špekačky celkom pri dvere, aby si Tibor vybojoval svoju večeru. Odborný prístup!
Potom pán posúval salámy stále ďalej a ďalej, až to skončilo na spodnej polici pod pultom, kde zriadil bufet pre štvornohých zlodejíčkov. Tibor už dnes kľudne vojde do obchodu ako doma, ale… Proces je v tomto priam svätý: ukradnuté jednoducho chutí inak.
Nakoniec Karol prišiel s vkusnou napájadlom, obrovskou miskou prémiových granúl a kartónom s pieskom, priamo pri predajni. Pre istotu postavil aj malú búdu s dečkou, keby Tibor objavil, že domov je domov.
Hoci Tibor stále odmietal nechať sa pohladiť či zobrať na ruky, rád si poklábosil. Po úspešnom love salám vyšiel Karol von a viedli s Tiborom klasické existenciálne debaty. Kocúr medzi sústami hádzal múdre pohľady a odpovedal po kocúrsky.
Lenže Karola začala trápiť nová otázka. Tibor, teraz už poriadny papkáč, evidentne už nepotrebuje vykrádať salámy, ale aj tak si každý deň ukradol minimálne dva kúsky a s nimi zmizol niekam za roh. Majiteľ to nejedol do rozumu pre koho to tam ťahá?
Dlho pátral, až nakoniec kúpil kameru, napojil ju na notebook v kancelárii a trpezlivo čakal. Jedného dňa zistil, že cez malý pivničný okienko vylieza od susedov ryšavé mačiatko. Chátračisko, až u srdca zabolelo. Mačiatko sa vrhlo na Tiborom prinesenú špekačku a očividne malo sviatok.
Karol večer doma smutne sledoval manželku Vieru, ako si utiera oči utierkou a zvýšeným hlasom vykrikuje: Zajtra! Počuješ?! Zajtra ich dones oboch domov! Lenže chytiť Tibora už bolo jednoduchšie, lebo ten už spal v obchode na krabici s trvanlivým mliekom, ale ryšavé kdeže!
Bežali dni, Karol pozoroval cez kameru, ako ryšavé drobča prichádza piť vodu a spáva v búde. No keď sa k nemu priblížil, mačka vyletela jak dáka kriváňska raketa.
Až jedného dňa mu do uší doľahlo kvílenie pri obchode. Nebol tam žiadny zákazník, tak vyšiel spoza pultu a čo nevidí: ryšavé sedí na prahu a reve.
– Čo je, drobček?
Mačiatko mu vážne pozrelo do očí a bežalo von okolo rohu. Karol neváhal, zapol kabát a utekal za ním. Tam, na chodníku, ležal Tibor, stonajúci, s krvavou ranou na zadnej labke dohrýzol ho pes.
Ryšavé sa pritúlilo k nemu a znovu spustilo plač. Karol len zúfalo šeptol No do kelu, vyzliekol bundu, složil Tibora do klbka a druhou rukou nabral ochotné ryšavé do vrecka. Zaklapol obchod a letel na veterinu.
Strávili tam päť hodín v ordinácii, kým Tiborovi šili labku. Ryšavé, ktoré Karol pomenoval Ohnivko, sa s ním stihlo dôverne spriateliť bol to jeden hravý, uvravený tvoreček.
Večer Karol zavrel obchod, naložil ešte omámeného Tibora aj Ohnivka do auta a fičal domov. Viera mala Vianoce v predstihu! Čo robí slovenská žena, keď je šťastná? Obvolá pol sídliska. Z telefónov sa parilo, lebo každý potreboval poradiť: Ako najlepšie prežiť prvý deň mačky doma?
Keď konečne všetko vyšumelo, Karol, Tibor a Ohnivko už chrneli rozpleštení na veľkej posteli.
– Toto je teda pekný poriadok, – odfrkla Viera. – A ja kde mám spať?
Lenže Ohnivko sa ochotne prisunul, pritúlil k nej a začal vankúšiť labkami. A tak sa stali rodinou.
Dva veľké, spokojné kocúre už dávno nepripomínajú tých úbožiakov od potravín. Tibor z času na čas vyleští Ohnivka svojím jazykom a ten je spokojný.
Naproti, pri obuvníctve, však už posedáva ďalšia uchádzačka malá sivá mačacia slečna. Predavačka od topánok behá cez cestu po granule do Karolových potravín.
Kto vie? Možno raz si vezme mačacie dievča domov. Možno raz si všetky sídliskové mačky nájdu domov a stane sa z nich nedostatkový tovar, ktorý budú prideľovať v poradí podľa dlhej čakacej listiny aj so školením.
Čo vy na to? Myslíte, že by sa to mohlo stať aj u nás?
