– Sadni si! Nie sme doma! pokojne povedal Peter.
– Veď zvoní niekto! Zuzka ostala stáť, napoly zdvihnutá z gauča.
– Nech zvoní, odvetil Peter.
– A čo ak je to niekto dôležitý? Alebo kvôli niečomu vážnemu? šepkala Zuzka.
– Sobota, pol dvanástej, skonštatoval Peter. Ty si nikoho nevolala, ja nikoho nečakám. Aký je záver?
– Len nakuknem cez priezor! pošepky prehovorila Zuzka.
– Sadni si! v jeho hlase znela oceľ. Nie sme doma, nech je to ktokoľvek, nech sa vrátia, odkiaľ prišli!
– A ty vieš, kto tam je? opýtala sa Zuzka.
– Tuším, preto ti hovorím, aby si sa nekrútila pred oknom!
– Ak je to, čo si myslím, tak tak ľahko neodídu! Zuzka pokrčila ramená.
– Závisí, ako dlho im neotvoríme sucho odvetil Peter. Nakoniec to vzdajú, v chodbe predsa bivakovať nebudú. My nikam nemusíme, takže si sadni, daj si slúchadlá, pustíš si film.
– Peto, volá mi mama, ukázala Zuzka displej mobilu.
– Takže za dverami čaká tvoja teta s jej večne vystrašeným synom, zamumlal Peter.
– Ako vieš?
– Keby tam bol môj bratranec, dávno by volala moja mama! Peter zdôraznil slovo bratranec tak úlisne, až to znelo nepríjemne.
– A čo iné možnosti?
– Ak sú to susedia, nemám chuť sa s nimi vybavovať. Keby kamaráti, už by to po dvoch zvoneniach vzdali alebo by najprv volali, či ich môžeme prijať, nie trieskali na dvere pol hodinu! Takto neodbytné sú len naše otravné rodinné návštevy!
– Je to teta, zúfalo povedala Zuzka. Mama písala. Vraj kde sa túlam, teta Jana u nás chce prespať, má vybavovačky v Bratislave!
– Odpíš jej, že hotelov je v meste dosť, Peter sa zaškeril.
– Peto! Tak to nemôžem napísať! zaprotestovala Zuzka.
– Viem. Tak napíš, že nie sme doma, že sme sa na týždeň preventívne presťahovali do penziónu, kvôli postreku proti švábom!
– Výborný nápad! Zuzka rýchlo naťukala správu.
– Peto, chce, aby sme tete zaplatili dva hotelové izby pre ňu a pre Peťa mladšieho! zmätene dodala Zuzka.
– Napíš, že nemáme peniaze, máme len dve postele v hosteli a spoločnú izbu s pätnástimi Ukrajincami, Peter sa pobavene chechtol nad vlastnou vynaliezavosťou.
– Mama sa pýta, kedy sa vrátime, Zuzka pozrela na muža.
– Povedz, že o týždeň, odvetil Peter.
Po pár minútach zvonenie ustalo. Oboch zalial pocit úľavy.
– Mame písala, že teta príde o týždeň, povedala Zuzka unavene.
– Opäť nebudeme doma, zareagoval Peter.
– Ale toto nie je riešenie! Nemôžeme im večne utekať! Čo keď prídu cez týždeň alebo nás vystriehnu po práci? Vieš, že teta Jana a tvoj bratranec sú schopní všetkého!
– Viem, Peter posmutnel. Čert ma vzal, keď som nás nahovoril na trojizbák!
– Veď sme ho kupovali pre našu budúcu veľkú rodinu, pripomenula Zuzka.
– Treba dieťa! Vlastne, najlepšie dve! Peter sa snažil zachovať vážnosť.
– Akoby som bola proti? Vieš, že musím chodiť po vyšetreniach! Nedarí sa!
– Zbaviť sa stresu a všetko pôjde, presviedčal Peter. Ale oni nám to striedavo kazia raz tvoji, raz moji!
Zuzka sa nehádala. Vedela, že Peter má pravdu.
***
Pred svadbou absolvovali drahé vyšetrenia, či sú zdravotne aj geneticky v poriadku. A bolo. Ale deti museli odložiť, lebo na byt si museli zarobiť sami ani Zuzkin, ani Petrov otec nič nenechali, obaja bývali s mamami v jednej izbe. Päť rokov tvrdej roboty a šetrenia, potom kúpa väčšieho bytu.
Byt zo staršej zástavby, polorozpadnuté, dali doň všetky úspory, nábytok od nuly. Napriek tomu boli šťastní, že je ich. V hlave znela Petrovmu otcovi pesnička z filmu Panelák.
Ešte ani nestihli poriadne osláviť, už stála na prahu teta Jana so synom.
A aby mladí nemali námietky, doviedla aj Zuzkinu mamu.
– No, tu budete mať konečne miesto! Nie ako my so Zuzkou v jednej izbe!
– Paráda, pochvalne kývla teta Jana. Mne izba, Peťovi druhá!
– V obývačke sa nespí, odsekol Peter. Tá je na oddych!
– Ja spať nebudem, nemusí sa báť! teta Jana sa rozosmiala. Zuzka, vysvetli mu, že so synom nemôžem! On chrápe!
A okrem toho, ste nás ešte ani neponúkli!
– My sme vás naozaj nečakali, prehodila zahanbene Zuzka.
– A chladnička prázdna, doplnil Peter.
– No dobre, teta Jana blahosklonne mávla rukou. Peter, bež do obchodu a Zuzka do kuchyne!
– No čo stojíte, takto prijímate návštevu? zahundrala svokra.
– Čo ste začal Peter, ale Zuzka ho okamžite odtiahla do vedľajšej izby.
Keď sa vymanil z jej zovretia, s deštrukciou v hlase šepkal:
– Zuzka, nepoplietli si niečo? Ja ich vyhodím ku tvojej mame! Teda, aj s tvojou mamou! Ak prišli na návštevu, nech sa správajú slušne. Ale toto?!
– Petko, veď je z dediny. Tak sú tam zvyknutí…
– Ja dedinčanov poznám, ale drzosť nie je zvykom nikde! rozčúlil sa Peter.
– Nehádať sa, prosím! Ak ich teraz vyhodím, mama sa mi komplet vyhráža! A mám iba ju!
A tento argument zabral. Peter sa zaťal a odišiel nakúpiť.
Teta Jana zostala namiesto troch dní dva týždne. Peter už druhý deň chodil s balíčkom Persenu vo vrecku.
Ich odchod Mladí oslávili šampanským a poriadnym upratovaním. Tri dni drhli byt.
A potom na to došlo aj z druhej strany.
– Bratku, pár dní prespím, mám veci v meste, potom švihom domov! Viktor mu skoro zlomil chrbticu objatím.
– Nemôžeš to vybaviť sám? opýtal sa Peter.
– Mať rodinu, kam by som ich dal, ostali by sami vo Fiľakove! A keby som niečo vyviedol, žena ma má na očiach!
– Preto aj deti vláčiš? Peter sa uškrnul.
– S kým by ostali? Nech si pobehajú. Ideme, ako za mlada, roztočíme mesto!
– Viktor! zavrešťala Eva, jeho žena. Ak niečo roztočíš, tak len žalúdok!
Za hodinu a pol po ich príchode mala Zuzka migrénu.
Deti behali po byte a s krikom zhadzovali, čo sa im pod ruku dostalo. Eva kričala ešte aj vtedy, keď potichu rozprávala. Viktor chcel za každú cenu ísť do mesta, čím vyprovokoval Evin ďalší krik.
– Peto, si jedináčik, že? zamumlala Zuzka do vankúša.
– Je to bratranec z maminej strany, povedal nasupene Peter. Nazývam ho bratranec.
– Je mi jedno, ako ho voláš, nemohol by odísť?
– Rád by som, zložil Peter ruku na srdce, ale je to ako s tvojou tetou. Ak ho vyhodím, moja mama mi to vybije na tanieri ešte rok.
Ledva odišla jedna návšteva, už stála vo dverách ďalšia. Teta Jana si stále nachádzala niečo na vybavenie v Bratislave. Bratranec Viktor so ženou a deťmi zasa svoj program. Svokra nedala dýchať Zuzke, svokre zasa vyvádzal Peter.
Všetky tie nervy ničili mladé manželstvo. Pri takýchto návštevách si deti ani nevedeli len predstaviť.
***
– Poď, vymeníme byt, navrhla Zuzka.
– Za blázninec? uchechtol sa Peter. Veď nás tam aj tak pošlú!
– Nie, trochu sa usmiala Zuzka. Vymeníme ho za iný v inom meste bývajú ľudia, ktorí chcú presne takýto byt, ale inde. My sa presťahujeme a nikomu nič nepovieme.
– Oni vypátrajú, kde sme! zapochyboval Peter. Noví majitelia prezradia a naši dvaja hneď prídu!
– Možno nám to dá čas, aby sme mali dieťa, nádej sa zaleskla v Zuzkinom hlase.
– Treba nielen počať, ale aj porodiť! Aj tehotenstvo tvoje ich neodradí!
– Azda pôjdeme bývať preč? smutne povedala Zuzka. Poďme sa pýtať u kamarátov, či môžeme u nich prenocovať!
– U Dušana s Katkou? opýtal sa Peter.
– Áno, majú aj izbu!
– Ale tam býva Tera, usmial sa Peter. Zabudla si?
– Radšej budem s ovčiakom, než s našimi príbuznými, povedala Zuzka a rezignovane pokrčila ramenami.
– Počkaj! zvolal Peter a zobral telefón. Dušan, požičaj nám Tery!
– Človeče! To by si mi pomohol! My s Katkou ideme do Piešťan a Tera musí byť niekde, nevychádza s cudzími, vás má rada! Prinesiem krmivo, pelíšok, misky, hračky, zaplatím!
– Rýchlo a priveď ju! natešene vyhlásil Peter.
Obrátil sa k Zuzke, žiaril ako ranné slnko:
– Volaj mame, nech teta zajtra príde! Ja zavolám Viktorovi, nech príde zo ženou cez týždeň!
– Si si istý? neveriacky Zuzka.
– Ale áno, veď ich radi privítame! Za to nemôžeme, že sa im náš maznáčik asi nezapáči
Viktorovi a jeho rodine stačilo jediné hav!, aby okamžite dali prednosť hotelu pred návštevou u rodiny.
– Dajte toho psa preč! zavýjala Eva, schovaná za synom.
– Teta Jana, žartujete? znudene Peter. Štyridsaťpäť kíl čistej svaloviny! Nie je to maltézák! Tá prerazí každé dvere!
– Prečo na mňa cerí zuby? zachvela sa teta Jana.
– Nemá rada cudzích, pokrčila ramenami Zuzka.
– Zbavte sa jej! V jednej domácnosti s tým psom nevydržím!
– Čo? Zbaviť? Peter sa pohoršil. Toto je milé zvieratko! Veď sú to naše deti, keď už iné nemáme!
– Nechceme ju dať, dôrazne povedala Zuzka.
Potom im obom volali mamy, že prečo vlastná rodina nemôže byť vítaná.
– Nikto ich nevyháňal, obi dvaja odpovedali. Sami nechceli zostať! Nech prídu, radi ich prijmeme!
– A pes?
– Veď nikomu nebránime!
Však aj mamy prestali urputne chodiť na návštevy.
O mesiac Tera išla domov ku kamarátom, ale bola pripravená vrátiť sa vždy, keď bude treba…
Ani to nebolo treba. Zuzka ostala tehotná a hneď s dvojičkami.
Hlavné je, neodmietnuť blízkych, ale naučiť sa stanoviť hranice.
