Sadni si! Nie sme doma! zahlásil Štefan s pokojom, aký viem len predstierať ten, kto nepozná domácke návštevy.
Ale zvonia! Marcela stuhla v polovici pohybu, akoby jej niekto natiahol pružinu a hneď zase zabrzdil.
Nechaj ich, mávol rukou Štefan.
A čo ak je to niekto dôležitý? zašepkala Marcela. Alebo niečo súrne?
Je sobota, poludnie, pokojne rátal Štefan. Ty si nikoho nevolala, mňa nikto nečaká. Záver jasný.
Iba sa pozriem cez priezor! zasyčala Marcela.
Sadni si! znel nekompromisne. Nie! Sme! Doma! Kto tam je, nech sa prejde!
Odkiaľ vieš, kto to je? podozrievavo sa spýtala Marcela.
Mám tušenie. Preto chcem, aby si sa tam nemotala pred oknom!
Vieš, ak je to ten, koho myslím, tak tak ľahko to nevzdajú, pokrčila plecami Marcela.
Všetko závisí od toho, ako dlho neotvoríme dvere, mudroval Štefan. Nocovať na chodbe neostanú. My nikam nemusíme, my máme čas.
Daj si slúchadlá, pusti film, urob si kávu. Sme na dovolenke. V obývačke!
Števko, volá mi mamka, ukázala Marcela display.
Tak to je za dverami tvoja teta s jej šikovným Jankom, triumfoval Štefan.
Ako si to zistil? žasla Marcela.
Keby tam stál môj bratranec, – a toľko mäkkého e pri slovíčku bratranec som ešte nepočul, – tak by volala moja mama!
Iné varianty neberieš?
Keby to boli susedia, nepotrebujem sa rozprávať. Keby kamaráti, tak dvakrát zvonia, potom idú preč. Normálne by dali vedieť, že sa chystajú. Kto zvoní tridsať minút? Kto iný, než rodina s vytrvalosťou horskej kozy?
Predsa len pozriem na SMS, fňukla Marcela. Mama píše, že teta Viera bude u nás pár dní; má v Bratislave vybavovačky!
Napíš, že hotely sú plné, žmurkol Štefan.
Števko! Ja jej to nemôžem napísať!
Tak jej hoď, že sme ubytovaní v penzióne, lebo nám dezinfikovali byt. Chudáčik šváb prešiel na večnosť.
Skvelý nápad! hneď ťukala správu.
Števko, mama chce zohnať tetu a Jankovi ešte jeden samostatný apartmán, Marcela zadrhla dýchanie.
Odpíš, že peniaze nemáme. Alebo že v hosteli môžeme zaistiť postele v izbe s pätnástimi východniarmi na služobke, ironicky sa usmial Štefan.
Mama sa pýta, kedy sa vrátime domov.
Tak o týždeň, napíš pekne.
Zvonček utíchol. Obaja si vydýchli ako po maratóne.
Mama napísala, že teta príde o týždeň, sklonila hlavu Marcela.
A ani o týždeň nás doma nenájde, dohral Štefan.
Ale Števo, to predsa nie je riešenie? Čo ak prídu v týždni? Alebo nás prepadnú rovno po práci?
Nedá sa predsa pred rodinou schovať navždy! Oni sú schopní všetkého!
Pravdivé slová, vzdychol Štefan. Ešte sme si tú trojizbovú kopu tehál museli kúpiť?
Veď sme chceli veľkú rodinu! zjasnela Marcela.
Musíme deti začať plodiť, a najlepšie hneď dve! významne riekol Štefan.
Keby sa dalo! Však vieš, že musíme chodiť na vyšetrenia. Nejde to!
Stačí sa menej stresovať, mudro skonštatoval Štefan. Koľko nervov nám kvôli rodine ušlo, to už by bol olympijský šport!
Marcela neodporovala. Vedela, že má pravdu.
***
Keď sa brali, dali si urobiť všetky možné drahé vyšetrenia aj na dedičné choroby, aj či spolu vôbec môžu mať potomka. Vtedy všetko vyšlo najlepšie.
Ale, deti šli bokom, treba najprv na byt zarobiť. Dedičstvo, to by bolo skôr vtip, a každý býval s mamou v panelákovej garsónke. Šance nula.
A tak po piatich rokoch tvrdej roboty a šetrenia mali konečne byt ako zo sna.
Nie novostavba, remeselníci žranili nervy, nábytok z turboakcie, ale aj tak šťastie ako na jarmoku!
Lenže večerom im v ušiach znela tá stará pesnička Byt, čo nám závidia všetci.
Nestihli ani tortu po kolaudácii dojesť a už stála vo dverách teta Viera aj so synom.
A aby mali istotu, že mladí neutečú, prišla aj Marcelina mama.
Tu sa predsa mačkáť nebudete, tu máte místa dosť! Keby som ja mala také počas detstva! zahlásila mamka.
Veľmi príjemné, rozložila sa teta Viera. Jankovi dáme izbičku, ja ostanem v druhom.
V obývačke sa nespí, pohotovo nasadil Štefan. To je oddychová miestnosť.
Ja tu robiť neplánujem! chechtala sa teta. Marcela, povedz mužovi, že Janko chrápe, potrebujeme pohodlie!
A ešte hostia v dome a ani kávička?
Ale veď ste neavizovali, koktala Marcela.
A chladnička je vyžratá, podal jej Štefan pomocnú ruku.
No, nevadí, teta Viera mávla rukou. Števko, bež do Tesca, Marcela, do kuchyne!
Tak čo stojíte, zahučala svokra, takto vy vítať neviete?
A vy nečakáte, že z môjho Štefana šlo vyletieť všetko, ale Marcela narýchlo evakuovala mužove ústa za dvere.
Keď mohla konečne stiahnuť ruku z jeho pier, zašepkal:
Je toto normálne? Mám ich rovno vyhodiť k tvojej mamke. A možno rovno aj s ňou!
Oni prišli na návštevu, nech sa tak aj správajú!
Števko, je to len staromódny folklór. Z dediny sú! Takto sú zvyknutí!
Ja poznám dedinčanov, a toto je čisté hulvátstvo, nie folklór!
Hlavne nech sa nehádame s mamou a tetou! Inak mi zničia nervy, a teba rovno preklasifikujú na nepriateľa slovenského ľudu!
Mne je fuk, čo som pre nich! Ak sa ku mne správajú takto, v pohode ich nebudem vnímať nikdy! Ani mi nebudú chýbať!
Števko, prosím! Ak ich vyhodíme, mama ma z dedičstva vyškrtné. Nemám nikoho iného!
Ten argument zafungoval. Štefan zaťal zuby a odišiel do Lídlu.
Teta Viera ostala dva týždne, namiesto plánovaných troch dní. Štefan bol na kvapkách už na druhý deň.
Keď odišli, Marcelu a Štefana čakala malá žúrka s metlou, kýbľom a Savo dezinfekciou. Tri dni drhli byt.
A potom, deja-vu, lenže tentoraz z druhej strany.
Braček, na chvíľu prichádzam Dušan objal brata, až mu zapraskali rebrá. Niečo musím vybaviť, hneď ideme preč!
To si to nevieš vybaviť bez rodiny? spýtal sa Štefan.
Haló, nemôžem ich nechať samých na dedine! Čo ak sa stratím v Bratislave? A keby som si niečo vystrájal žena musí mať kontrolu!
Preto si vzal aj deti? podozrievavo zvýšil obočie Štefan.
S kým by ostali? zarehotal sa Dušan. A aspoň sa zabavia! Poďme roztočiť mesto ako za mlada!
Dušan! zajačala Silvia. Ak niečo roztočíš, už tu nič neostane!
Po hodine mal Marcela migrenu, deti lietali po byte ako splašené sýkorky a Silvia ani nevedela komunikovať inak ako vrieskaním.
Dušan neustále plánoval mestské dobrodružstvá, čím Silviu motivoval k vyššej frekvencii jačania.
Števko, že si syn jedináčik? zložila hlavu Marcela do vankúša.
To je bratranec z matky, zahundral nazad Štefan. Kuzin, poviem.
Ktovie ako ho ešte nazveš, šomrala Marcela. Nedalo by sa toho dealko návštevu stopnúť?
S radosťou! Ale to je ako u tvojej tety mama by mi rozobrala mozog polievkovou lyžicou!
Ledva sa zbavili jednej návštevy, už stala vo dverách ďalšia teta Viera stále niečo vybavovala, Dušan s familiou tiež objavovali nové dôvody na prespanie. A obidve mamy sa tiež naučili napínať nervy raz zaťa, raz neveste.
Nekonečný kolotoč rodinných návštev akurát zaručil, že deti zostali len teóriou.
V praktickom živote kde? Kedy? Ako?
***
Nevymeníme byt? opýtala sa raz Marcela.
Za vypolstrovanú izbu? usmial sa Štefan. O chvíľu nám ju dajú, neboj.
Myslela som: nájdime rovnaký byt v inom rajóne, presťahujeme sa, nikomu nič nepovieme a uvidíme!
To tak! krútil hlavou Štefan. Aj tak nás vyňuchajú. Novým nájomcom povedia, kde nás nájsť. Čo potom? Ukameňujú nás suchým rožkom!
No a čo keď aspoň stihneme niečo začať? dúfala Marcela.
Nestačí začať! Treba aj donosiť, porodiť naša slovenská rodina neodradí nič!
Aj do podnájmu by som šla. Aspoň by sme sa schovali u kamarátov!
Myslíš Katku a Martina?
Presne, prikývla Marcela. Majú voľnú izbu!
Tam býva Tara, rozosmial sa Štefan. Zabudla si?
S radšej nemeckým ovčiakom, než s vlastnými, vzdala sa Marcela.
Čakaj! skríkol Štefan a vyťukal číslo. Martin, požičaj nám Taru!
Och, kamarát! Milujem ťa! Ideme s Katkou na dovolenku a Tara nemá kde byť! Ona vás pozná! Doveziem granule, pelech, všetko! Ešte aj zaplatím!
Začni baliť! zažiaril Štefan.
Marcela sa usmiala ako slnko po daždi:
Volaj mame, teta zajtra príde! Ja tiež dám echo Dušanovi!
My budeme úžasní hostitelia, teatrálne sa uklonil Štefan. Čo ich môžeme, keď náš pes nemá rád návštevy?
Bratranec Dušan s rodinou zmizol po jednom zaštekutí ako gáfor.
Odstráňte toho psa, pišťala Silvia spoza syna.
Teta Viera to hádam žartujete? žmurkol Štefan. Tara má štyridsať päť kíl čistej sily. To nie je bytová hračka, to je pes na ochranu!
Prečo na mňa cerí zuby? vypravila zo seba teta Viera.
Nemože cudzích, pokrčila plecami Marcela.
Zbavte sa jej! Nemôžem s tou bestiou bývať pod jednou strechou!
To teda nie, odporoval Štefan. Zatiaľ nemáme deti, musíme niekoho milovať. A my milujeme Taru!
A nikdy sa jej nevzdáme! vážne kývla Marcela.
Prišli telefonáty od oboch mám prečo vraj odmietli rodinu, keď prišli na návštevu.
Nikich sme nevyhodili, odpovedali obom. Oni sami nechceli zostať! Kedykoľvek prídu, pes tu zostane s nami!
Odvtedy návštevy ustali. O mesiac išla Tara späť k svojim, pripravená v čase núdze opäť zasiahnuť.
Netrebalo. Marcela čakala dvojičky.
Dôležité je: neodmietni. Ale dobre si zaštekaj!
Sadni si! Nie sme doma! – pokojne povedal Peter.
