S pribúdajúcimi rokmi som si uvedomila, že už nikdy nechcem byť vydatá.
Postupom času som pochopila, že som bola po celý život dokonalou matkou – starostlivou, láskavou, bez škodlivých návykov, tou, na ktorú sa mohli moje deti kedykoľvek spoľahnúť. Mám tri deti: dvoch synov a dcéru, ktorých som vychovávala s láskou a odhodlaním. Najmladšieho, Samka, som porodila v 37 rokoch, a medzi ním a staršími deťmi je veľký časový rozdiel. Vždy som im bola oporou, ale teraz, keď sa obzerám späť, uvedomujem si, ako málo som dala sebe samej.
Celý môj život som pracovala bez prestania, ťahala rodinu, ale na seba som sa takmer vôbec nesústredila. Všetko išlo na deti, na dom, na vytvorenie útulného prostredia pre nich. Nikam som necestovala, neoddychovala, nerozmaznávala sa – hoci som to vnútorne veľmi chcela! Pred manželstvom som bola iná: slobodná, bezstarostná, často som cestovala k moru alebo do hôr, kam ma srdce zavialo. Potom som sa vydala za Nikolu. Nebol zlý človek – nepil, nefajčil, staral sa o domov, ako vedel. Ale jeho chaos ma privádzal do šialenstva: všade boli rozhádzané veci, látka našej každodennej rutiny bola plná neporiadku. A keď som mala 55 rokov, keď deti dospeli a odišli z domu, zrazu som sa pozrela na seba a pochopila: už takto ďalej nemôžem.
Bývali sme vo veľkom dome pri Košiciach, ale ten dom už dávno prestal byť mojím. Nikola si našiel drahú záľubu – poľovačku. Tri poľovné psy, zbrojný arzenál, preplnené sklady – všetko to pohlcovalo jeho čas a peniaze. A ja? Ani len mačku som si nemohla zaobstarať, lebo ich neznášal. Všetko, čo som mala rada, ho len podráždilo. Moje sny, moje malé radosti sa dusili pod jeho ľahostajnosťou.
Pred šiestimi rokmi, v septembri, som odišla do dôchodku, ale zostala som pracovať – zvyk mať všetko pod kontrolou ma nepreniesol. Až ako dôchodkyňa som sa rozhodla. Ponúkla som Nikolaovi rozvod s podmienkou: nechávam mu náš trojizbový dom, garáž, auto, všetok nábytok, jeho psy a zbrane, a žiadam len dvojizbový byt pre seba. Súhlasil bez námietok – k tomu času bola naša väzba už veľmi slabá. Deti odišli, dom osirel a mňa unavilo žiť pre neho, strácať sa v jeho živote bez odplaty.
V novembri pred dvoma rokmi som sa presťahovala do svojho nového bytu v centre mesta. S jednou ošúchanou taškou v ruke, do prázdnych stien, kde nebolo ani stopy po minulosti. A viete, bola som šťastná – až do sĺz, až som cítila trasenie na hrudi! Prvý raz po desaťročiach som sa zhlboka nadýchla. Pustila som sa do zveľaďovania: vymenila potrubie, nainštalovala nové okná, obnovila dvere. Každý klinec, ktorý som zatĺkla, bol mojím malým triumfom.
Oficiálne sme sa rozviedli a od toho času môj život nabral farby. Teraz každý rok cestujem k Čiernemu moru, počúvam živú hudbu na koncertoch, vydávam sa na cesty, o ktorých som snívala v mladosti. Mám dve huňaté mačky – urodzené, hrdé, moje verné spoločníčky. S deťmi mám úžasný vzťah: tešia sa za mňa, volajú, navštevujú. A teraz, keď mám takmer 62 rokov, cítim sa tak ľahko, tak pokojne, že sa nebojím povedať: toto sú najšťastnejšie roky môjho života. Nechcem nič meniť, nechcem stratiť túto slobodu.
Vydávať sa znova? Nikdy. Obetovala som príliš – roky, sily, sny – aby som si opäť zviazala ruky záväzkami, ktoré by sa mohli stať reťazami. Čoskoro budem mať 62, a modlím sa len za jedno: aby som nezhasla zajtra, aby som ešte dlho mohla vychutnávať tento nový, môj svet. To je môj príbeh – príbeh ženy, ktorá po desaťročiach obetovania konečne našla samu seba. A toto šťastie nedám nikomu.
