V tom čase to s ním bolo inak, nie tak, ako s tou
Kto je to?
Mobil Marka ležal na kuchynskom stole s obrazovkou nahor a Jana, ktorá práve varila kávu, stihla prečítať blikajúcu správu skôr, než pochopila, čo robí. Chýbaš mi, milý môj. Srdiečko. Bozk. A neznáme meno Veronika.
Marek sa rýchlo odvrátil od kávovaru, v očiach mu mihla skôr otrava než prekvapenie prechodná, rýchlo zakrytá za maskou ľahkého podráždenia.
Hľadáš v mojom telefóne?
On sám sa rozsvietil. Jana zodvihla telefón, odomkla ho bežným prstovým pohybom. Obaja poznali navzájom svoje heslá. Kto je tá Veronika?
Marek odvrátil zrak a stlačil tlačidlo na kávovare.
Kolegyňa.
Kolegyňa ti píše chýbaš mi, milý môj?
Jana prezerala korešpondenciu a prsty sa jej ochladzovali s každým prečítaným odkazom. Fotografie, hlasové správy, plány na víkend, ktoré Marek údajne trávil na konferencii v Košiciach. Vtipy, zrozumiteľné len pre dvoch. A dátumy najstaršia správa z marca. Teraz september. Pol roka, šesť mesiacov, sto osemdesiat dní, počas ktorých varila Marekovi raňajky, čakala ho po práci, plánovala dovolenku a verila, že sú šťastní.
Marek, tu je pol roka správ.
Kávovar zmlčal. Marek si zobral šálku, urobil dúšok, a Jana s odtrhnutou jasnosťou poznamenala, že muž je naprosto pokojný.
Janka, nezačínaj.
Nezačínať? Hľadela na Marka, snažiac sa v jeho tvári nájsť aspoň náznak výčitky alebo hanby. Nič. Iba únavu človeka, ktorého prerušili pri rannom šálke.
Zasväcujem ti pol roka nevinnosti a ja mám mlčať?
Marek položil šálku, prešiel dlaňou po tvári.
Počúvaj, je to ťažké vysvetliť. Povieme si večer, som neskoro.
Odšiel. Len si zobral aktovku, pobozkal ju po lícnu s obvyklým šibalským gestom a vyšiel. Dvere zatvorili s tichým cvaknutím a Jana zostala stáť uprostred kuchyne.
Opakovane si prezerala správy, hľadala v nich nejaké vysvetlenie. Možno žart? Možno zle pochopené? Fotografie neklamali Marek a neznáma blondína v reštaurácii, na nábreží, v niečom byte. Selfí s rovnakými úsmevmi a prepletenými prstami.
Jana sa snažila spomenúť si, kedy všetko začalo ísť zle. Ich ranné rozhovory, spoločné večere, plány na kúpu väčšieho bytu, možno aj psa. Nič nepredpovedalo pohromu. Absolútne nič.
Alebo jednoducho nechtela vidieť?
Zuzana dorazila asi o štyridsať minút po telefonáte. Vrátila sa do bytu, podala Janke tašku s croissantami a posadila sa oproti na pohovke.
Povedz mi.
Janka rozprávala roztržitým spôsobom, skákajúc medzi detailmi a emóciami. Zuzana počúvala v tichu, jej tvár sa čoraz viac stala vážnou.
Nerozumiem, Jana opäť prešla prstami po vlasoch. Všetko bolo dobré. Boli sme šťastní. Odkiaľ to?
Zuzana chvíľu mlčala, potom opatrne spýtala:
Janka, naozaj si nič nezaznamenala? Vôbec nič?
Čo som mala zaznamenať? Prichádzal domov, večerali sme spolu, cez víkendy sme jazdili na vidiek. Normálna rodina!
Dobre. Zuzana sa nadýchla a Janka pocítila, že prichádza bolesť. Pamätáš si, ako ste sa zoznámili?
Jana mrkla.
Čo to má spájať?
To. Zoznámili ste sa pred tromi rokmi na firemnej večierke. Ty si vtedy pracovala v ich účtovníctve na externú zmluvu.
A čo?
A to, že Marek bol ženatý. S Máriou. Dva roky, Janka. Dva roky ste sa stretávali, kým bol ženatý. Potom sa rozviedol a oženil sa s tebou.
Jana otvorila ústa, zatvorila ich. V hlave sa rozbehlo šramot a croissanty zrazu zapáchali sladko a neprirodzene.
To je iné, nakoniec vyhrnula. Milovali sme sa. S Máriou už dávno skončil, on sám hovoril. Len ťahali s rozvodom.
Zuzana ju pozrela výrazom plným porozumenia.
Marek podvádzal manželke. Dva roky. S tebou. Prečo si myslela, že s tebou bude verný?
Pretože u nás všetko inak! Jana vyskočila, obopla si ruky okolo seba. Pretože ma vybral. Marek sa zmenil, Zuzka. Keď sme sa zosobášili, skutočne sa zmenil.
Zuzana zavrčala hlavou.
Zmenil sa? Nie. Je taký. Chápeš? Marek je človek, ktorý miluje len seba. Všetko ostatné sú len dekorácie. Žena, milenka, práca. Berie, čo chce, keď chce. Vernosť mu je nudná. Obmedzenia sú pre iných.
Ty ho nepoznáš.
Poznám také typy. Zuzana natiahla ruku k Janke, chytila ju. Pamätáš si, ako si snívala, že odíde od Márie? Ako si čakala jeho telefonát? Ako si presviedčala seba, že čoskoro, ešte trošku, a vy budete naozaj spolu?
Janka mlčala. Samozrejme, že si spomínala. Každú bezsennú noc, každú poslednú minútu zrušenú večeru, každé klamstvá, ktorými zakrývala svoje stretnutia pred priateľkami. Dva roky ako miláčik hanbu, bolesť, no znášala to. Čakala. Verila.
Dosiahla si svoj cieľ, pokračovala Zuzana jemne, ale bezcitne. Rozviedol sa. Oženil sa s tebou. A viete, čo sa stalo? Vznikla voľná pozícia milenky. Marek bez nej neexistuje. Potrebuje adrenalín. Niečo zakázané, tajné. Stala si sa manželkou a stala sa nudnou.
Ja nie som nudná!
Jana sa posadila späť na pohovku. Zuzanin hlas znel hrozivo, no niečo hlboko vo vnútri prijímalo pravdu.
Cestovanie. Marek od apríla často cestoval na služobné cesty. Raz za dva týždne, niekedy častejšie. Nevidela v tom nič zlé práca je práca. Neskoro dočasy, rokovania, ktoré sa predlžovali. Korporátne podujatia, kam manželky nechodili.
A posteľ. Jana bolestne spomenula posledné mesiace. Marek prichádzal vyčerpaný. Bozkával ju na čelo. Otočil sa k stene. Snažila sa to pripísať stresu, veku, čomukoľvek, len aby nepozerala pravde do očí.
Musím to vidieť na vlastné oči, vyfúkla Jana. Chcem si to potvrdiť.
Sledovať vlastného muža sa zdalo hanebné a technicky nepremokateľné. Jana si vzala nemocenský list a tri dni po práci strážila Marka. Na druhý deň mala šťastie.
Vystúpil z kancelárie o siedmej večer. Nastúpil do auta, ale neodišiel domov. Jana ho nasledovala taxíkom, cítiac sa ako hrdinka slabého detektívneho románu. Marek zaparkoval pri kaviarni v centre a o päť minút k nemu pristúpila mladá žena. Dve a pol roka, blondínka s moderným účesom a sebavedomým úsmevom rovnaká Veronika z textových správ, ktorú Jana spoznala podľa fotografií.
Marek vzal Veronike ruku k ústam. Povedal niečo a ona sa zasmejala, nadvihla hlavu. Známy gest Jana si spomenula, ako sama tak konala tri roky predtým. Ten istý reštaurácia. Jana rozpoznala tabulu. Marek ju sem priviedol na prvé rande. Hovoril, že je to ich špeciálne miesto.
Sedeli pri tom istom stole pri okne. Marek objednával Jana videla známe gestá, hoci nepočula slová. Istotne mu odporúčal kačacie prsia a dezert Štrúdl s marcipánom. Rozprával o detstve v Prešove a o sneve obletieť celý svet. Pozrel Veronike do očí tým istým pohľadom pozorným, hladovým, sľubujúcim.
Scéna sa opakovala do detailu. Marek si nenašiel novú schému, prečo by starú menil? Prečo, keď stará funguje?
Jana sa vrátila domov a čakala na muža.
Prišiel o jedenástej. Vôňa cudzieho parfumu sladkého, kvetinového, úplne iného než jej.
Musíme si porozprávať.
Marek zavietral. Zložil saka, povozil ich na stoličku.
Čo zase, Janka? Som unavený
Videla som vás dnes.
Marek na sekundu zamrzol. Potom si povzdechl.
Takže si sledovala.
Odpovedz.
Áno, stretol som sa s Veronikou. Sadol si do kresla, prekrížil nohy. To nič neznamená, Janka. Počúvaj. Marek sa predvalil dopredu a na tvári sa objavilo to isté výrazy úprimné, presvedčivé, spoľahlivé. To isté, ktorému verila tri roky. Milujem ťa. Si moja žena. A Veronika je len dobrodružstvo. Nemá to vplyv na nás.
Márii si to tiež klamal?
Marek sa zastavil.
To je iné.
Áno? Jana si sadla oproti. Podvádzal si ju so mnou. Teraz podvádzaš mňa s ňou. Kde je rozdiel?
Zmenil som sa, Janka. Po svadbe som naozaj chcel byť verný. Ale Rozprestreval ruky. Tak sa to stalo. Skončím s Veronikou. Sľubujem. Od dnes len ty.
Sľub znel hladko. Precvičený. Jana pozerala muža a videla to, čo celé roky nechcela vidieť. Prázdnota za krásnymi slovami. Zvyk lhávať, ktorý sa stal druhou prirodzenosťou. Egoizmus zakrytý šarmom. Marek nevedel milovať nikoho okrem seba. Nevedel a nechcel sa učiť.
Nie.
Čo nie?
Nepotrebujem tvoje sľuby.
Marek zamračil tvár.
Janka, nepreháňaj. Všetky páry to prekonajú. Zvládneme to.
Jana prikývla, v hrudi bola prázdnota a chlad, ale prvýkrát po dlhú dobu jasno.
Nezmeníš sa. Nikdy. Pre teba to nie je problém, je to normál. Žena doma, milenka nábrežie. Pohodlné.
Hovoríš nezmysly.
Hovorím pravdu. Jana vstala. Pred tromi rokmi som si myslela, že som výnimočná. Že pre mňa bude iný. A ja som len zaujala miesto Márie!
Janka odišla k Zuzane ešte ten večer.
Rozvod trval tri mesiace.
Marek neodporoval. Do novembra oficiálne odišiel s Veronikou Jana sa o tom dozvedela od spoločných známych. Nový pár vyzeral šťastne. Veronika žiarila. Zverejňovala fotky s hashtagmi o láske a osude. Plánovala svadbu.
Zuzana ukázala Janke jeden z príspevkov.
Pozri. On hovorí, že som výnimočná. Že som ho nikdy predtým neľúbil.
Janka odložila telefón.
Nechcem viac vidieť.
Hneváš sa?
Nie. A to bolo pravda. Lítam sa nad ňou. Za dva roky bude sedieť s kamarátkou a plakať, rovnako ako ja.
Zuzana ju objala.
Cítiš úľavu?
Janka premýšľala. Ľahšie nie. Ale niečo vnútri konečne prestalo držať sa za ilúziu. Za človeka, ktorého si predstavila a milovala.
Vieš, čo je najhlúpejšie? Jana s miernym úsmevom. Vedela som. Od začiatku som vedela, že je taký. Bola som aj ja jeho milenkou. Videla som, ako klame manželke. Počula som, aké príbehy vymýšľa. A prečo som si myslela, že so mnou bude inak.
Zamilovala si sa.
Bola som hlúpa a slepá. To sú dva rozdiely.
Zuzana mlčala.
A čo teraz?
Janka sa pozerala z okna.
Teraz budem hľadať niekoho, koho nebudem musieť pretvárať. Človeka, ktorý je verný od začiatku. Existujú takí?
Za oknom začala padať dážď. Janka sledovala kvapky, ako tečú po skle, a po prvýkrát po celé mesiace nepomyslela na Marka. Nepamätala si ich zoznámenie, svadbu, spoločné plány.
Nevedela, že o rok bude mať svadbu s mužom, ktorý sa nedívá na iných. Mužom, ktorého neodnáša z rodiny. O dva roky sa im narodí dcéra, potom syn. Rodina Janky bude rásť každým dňom a ona konečne pochopí, aký je pocit manželstva postaveného na úprimnej láske.
