Je s ním inak, nie tak, ako s ňou.
Kto je to?
Mobilný telefón Martina leží na kuchynskom stole obrazom nahor, a Katarína stihne prečítať vyskakovajúcu správu skôr, než pochopí, čo robí. Chýbaš mi, môj drahý. Srdiečko. Bozk. A neznáme meno Oľga.
Matej náhle odrazí z kávovaru a v jeho očiach sa mihne nie strach, ale rozčarovanie. Krátke, rýchlo skryté za maskou ľahkej podráždenosti.
Prezeráš si môj telefón?
Sám sa rozsvietil. Katarína zdvihne zariadenie, odomkne obrazovku známosťou gest. Poznajú si heslá. Kto je Oľga?
Matej odvráti pohľad, stlačí tlačidlo na kávovare.
Kolegyňa.
Kolegyňa ti píše chýbaš mi, môj drahý?
Katarína listuje konverzáciou, a prsty jej chladnú pri každom posúvaní správy. Fotografie. Hlasové záznamy. Plány na víkend, ktoré Matej údajne trávi na konferencii v Bratislave. Vtipy, zrozumiteľné len im dvom. A dátumy najskoršia správa z marca. Teraz je september. Pol roka. Šesť mesiacov. Sto osemdesiat dní, kedy varila Matejovi raňajky a čakala ho po práci, snívala o dovolenke a myslela si, že sú šťastní.
Dimo, tu je pol roka korešpondencie.
Kávovar utichne. Matej vezme šálku, zhltne dúšok, a Katarína s nejakým odtrhnutým pokojom poznamená, že muž je úplne v pohode.
Katka, nezačínaj.
Nezačínať? Pozrie na Dumila, hľadajúc v jeho tvári akýkoľvek náznak výčitky alebo rozpaku.
Nič. Iba únavu človeka, ktorého prerušili od rannej kávy.
Pol roka ma podvádzaš a ja mám mlčať?
Matej položí šálku, prejde dlaňou po tvári.
Počúvaj, je to ťažké vysvetliť. Porozprávame sa večer, meškám.
Odíde. Len si berie aktovku, dá Kataríne po tvári známym ľahkým pichnutím a vyjde. Dvere sa zatvoria mäkko, šumením, a Katarína zostane stáť uprostred kuchyne.
Opakovane prezerá správy, hľadá v nich nejaké vysvetlenie. Možno šprýok? Možno som niečo zle pochopila? Fotky však neklamú Matej a neznáma blondína v reštaurácii, na nábreží, v niečom byte. Selfie s rovnakými úsmevmi a prepletenými prstami.
Katarína sa snaží spomenúť, kedy všetko začalo ísť zle. Ich ranné rozhovory. Spoločné večere. Plány na kúpu väčšieho bytu, možno aj na psíka. Nič nepredpovedalo pohromu. Absolútne nič.
Alebo jednoducho nechcela vidieť?
Mária dorazí štyridsať minút po telefonáte. Vleze do bytu, podá Kataríne vrecko s croissantmi a sadne si naproti na pohovku.
Rozprávaj.
Katarína rozpráva. Roztrieštená, skáče medzi detailami a emóciami. Mária počúva potichu, tvár jej sa stále viac a viac stáva vážnou.
Nerozumiem, Katarína po desiatykrát prebehne rukami po vlasoch. Všetko bolo dobré. Boli sme šťastní. Odkiaľ to všetko prišlo?
Mária chvíľu mlčí, potom opatrne spýta:
Katka, naozaj si nič nezaznamenala? Vôbec nič?
Čo som mala všimnúť? Prichádzal domov, večerali sme spolu, cez víkendy sme jazdili na dedinu. Bežná rodina!
Dobre. Mária naberie dych a Katarína pochopí, že sa chystá na bolesť. Pamätáš si, ako ste sa zoznámili?
Katarína mrkne.
Čo má to spoločné?
To už. Pred tromi rokmi ste sa stretli na firemnom večierku jeho spoločnosti. Ty si vtedy pracovala v ich účtovníctve na outsourcingu.
A čo?
A že Matej bol vtedy ženatý. S Marínou. Dva roky, Katka. Dva roky ste boli spolu, kým bol ženatý. Potom sa rozviedol a oženil sa s tebou.
Katarína otvorí ústa, zatvorí ich. V hlave sa rozbehne šum, a croissanty zrazu zapáchajú sladko a nevhodne.
To je iné, nakoniec vykúsa. Milovali sme sa. S Marínou s ním už dlho nič nebolo, hovoril sám. Len ťahali s rozvodom.
Mária sa na ňu pozrie priam sústredeným pohľadom.
Katka, podvádzal manželke. Dva roky. S tebou. Prečo si si myslela, že s tebou bude verný?
Pretože u nás je všetko inak! Katarína vstane, objíma sa. Pretože ma vybral. Dima sa zmenil, Mária. Keď sme sa vzali, skutočne sa zmenil.
Mária zavrčí hlavou.
Nezmenil sa, Katka. Je taký. Rozumieš? Matej je človek, ktorý miluje len seba. Všetko ostatné je len scénka. Manželka, milenka, práca. Berie, čo chce, keď chce. Vernosť mu je nuda. Obmedzenia sú pre iných.
Nepoznáš ho.
Poznám také typy. Mária natiahne ruku, vezme Katarínu za ruky. Pamätáš si, ako si snívala, že odíde od Máriny? Ako si čakala jeho hovor? Ako si presviedčala seba, že čoskoro bude iba my?
Katarína mlčí. Samozrejme, spomína každú bdelú noc, každý zrušený večer, každú lož, ktorou zakrývala ich stretnutia pred kamarátkami. Dva roky ako miláčik hanobivé, boležité, ale znášala to. Čakala. Verila.
Dosiahla si to, pokračuje Mária jemne, ale bezcitne. Rozviedol sa. Oženil sa s tebou. A vieš, čo nastalo? Uvolnila sa pozícia milenky. A Matej bez toho neznáša. Potrebuje adrenalín. Niečo zakázané, tajné. Stala si sa zákonnou manželkou a tým si nudná.
Nie som nudná!
Katarína sa posadí späť na pohovku. Mária hovorí temné veci, ale niekde hlboko vnútri prijíma pravdu.
Cestovania. Matej od apríla častejšie odchádza na služobné cesty. Každé dva týždne, niekedy častejšie. Vnímala to ako prácu. Nočné meškania, dlhé rokovania, firemné akcie, kam manželkám nie je povolené.
A posteľ. Katarína bolestne spomína posledné mesiace. Matej prichádza unavený, bozkáva ju na čelo, odvracia sa ku stene. Všetko pripisuje stresu, veku, čomukoľvek, len aby nečelila pravde.
Potrebujem to vidieť očami, vydýchne Katarína. Musím ich sledovať.
Sledovať vlastného manžela sa ukáže ako hanobné, ale technicky jednoduché. Katarína si vezme voľno a tri dni po práci špiónuje Mateja. Na druhý deň má šťastie.
Oslobodi sa z kancelárie o siedmej večer, nastúpi do auta, ale nejde domov. Katarína ho prenasleduje taxíkom, cíti sa ako hrdinka zlého detektíva. Matej zaparkuje pri kaviarni v centre, a o päť minút naskytne k nemu mladá blondína s moderným strihom a sebadôverným úsmevom Oľga zo správy, ktorú Katarína spozná podľa fotiek.
Matej vezme Oľgu za ruku, prikývne k perám. Hovorí niečo, ona sa smeje, prevracia hlavu dozadu. Rovnaký gest Katarína sa takto správala pred tromi rokmi.
Rovnaká reštaurácia. Katarína pozná nápis. Matej sem volal na prvé rande a tvrdil, že je to ich špeciálne miesto.
Sedia pri tom istom stole pri okne. Matej objednáva Katarína vidí známe gestá, hoci slová nepočuje. Pravdepodobne odporúča kačaciu prsia a dezert Šúľance. Pravdepodobne rozpráva o detstve v Košiciach a o sne, ktorý má obletieť celý svet. Pravdepodobne hľadí Oľgu očami, pozornými, hladnými, sľubnými.
Scéna sa opakuje až do poslednej vety. Matej si nenechá vymyslieť nový scenár. Prečo, keď starý funguje?
Katarína sa vracia domov a číha na manžela.
Prichádza o jedenástich. Vône cudzích parfémov sladkých, kvetinových, úplne odlišných od jej.
Musíme si porozprávať.
Matej vzdychne, zloží sako a povŕši ho na zadnú stranu stoličky.
Čo zase, Katka? Som unavený
Videla som vás dnes.
Matej na chvíľu zamrzne. Potom zdvihne ramená.
Sleduješ, teda.
Odpovedz.
Áno, stretol som sa s Oľgou. Sadne si, prekríži nohy. To nič neznamená, Katka. Počúvaj. Matej sa nakloní dopredu a na tvári mu vyžaruje rovnaký úprimný, presvedčivý výraz, po ktorom verila tri roky. Milujem ťa. Si moja žena. A Oľga je len dobrodružstvo. Nemá vplyv na nás.
Maríne si klamal?
Matej sa na chvíľu zastaví.
To je iné.
Áno? Katarína sa posadí oproti. Podvádzal ju so mnou. Teraz podvádza ma s ňou. Aký je rozdiel?
Zmenil som sa, Katka. Po svadbe som naozaj chcel byť verným. Ale Rozpaže ruky. Stalo sa to. Dám Oľgu koniec. Sľubujem. Od dnes len ty.
Sľub znie hladko, nacvičene. Katarína pozerá na manžela a vidí to, čo nechcela vidieť celé roky prázdnotu za peknými slovami. Zvyk klamať, ktorý sa stal druhou prirodzenosťou. Egoizmus skrytý pod šarmom.
Matej nevie milovať nikoho okrem seba. Nevie a nechce sa učiť.
Nie.
Čo nie?
Nepotrebujem tvoje sľuby.
Matej sa zamračí.
Katka, neprehádž to. Všetky páry týmto prechádzajú. Zvládneme to.
Katarína pokrčí hlavou. V hrudi je prázdno a chlad, ale po prvýkrát po dlhý čas to je jasné.
Nezmeníš sa. Nikdy. Pretože pre teba to nie je problém. Pre teba je to normálne. Manželka doma, milenka na strane. Pohodlné.
Hovoríš blábol.
Hovorím pravdu. Katarína vstane. Pred tromi rokmi som si myslela, že som výnimočná. Že sa pre mňa zmeníš. A ja som len zaujala miesto Márine!
Katarína odíde k Márii ešte ten istý večer.
Rozvod trvá tri mesiace.
Matej neodoláva. Do novembra sa oficiálne zosobáša s Oľgou Katarína sa o tom dozvie od spoločných známych. Nový pár vyzerá šťastne. Oľga žiari. Zverejňuje fotky s hashtagmi o láske a osude. Plánuje svadbu.
Mária ukáže Kataríne jeden z príspevkov.
Pozri. Hovorí, že som výnimočná. Že nikdy predtým tak neľúbil.
Katarína odkladá telefón.
Nechcem vidieť.
Hneváš sa?
Nie. A to bola pravda. Je mi ľúto jej. O dva roky bude sedieť s kamarátkou a plačať rovnako ako ja.
Mária ju objala.
Cítiš sa lepšie?
Katarína premýšľa. Ľahšie nie. Ale niečo vnútri konečne prestane veriť v ilúziu. V človeka, ktorého si predstavovala a milovala.
Vieš, čo je najhlúpejšie? Katarína sa povzdechne. Vedela som to od začiatku. Vedela som, že je taký. Bola som jeho milenkou. Videla som, ako klame manželke. Počula som jeho príbehy. A prečo som si myslila, že so mnou bude inak?
Zamilovala si sa.
Bola som hlúpa a slepá. To nie je to isté.
Mária mlčí.
A čo teraz?
Katarína sa pozerá von oknom.
Teraz budem hľadať niekoho, koho nemusím pretvárať. Niekto, kto je od začiatku verný. Existujú také osoby?
Za oknom začína pršať. Katarína sleduje kvapky, ktoré stúpajú po skle, a po prvýkrát po mesiacoch nepomyslí na Mateja. Nepamätá si ich stretnutie, svadbu, spoločné plány.
Nevedela, že o rok bude mať svadbu s mužom, ktorý neverí iným. So ženou, ktorú neodvedie z rodiny. O dva roky sa im narodí dcéra, potom syn. Rodina Kataríny bude rásť každým dňom, a ona konečne pochopí, aký je pocit manželstva postaveného na úprimnej láske.
