Minulý mesiac som sa konečne stala starou mamou. V srdci som lietala v oblakoch radosti a netrpezlivo som čakala na deň, keď by sme mohli ísť pozrieť bábätko. Ale nie sme vítaní. Švagriná mi dáva najavo svoju nevôľu. Priniesli sme darčeky, pozornosti, dokonca aj peniaze, no ona sa zakaždým rozčúli, keď nás uvidí. Rovnako aj moja druhá švagriná.
Cítim sa dotknutá, lebo by som chcela byť takou babkou, akou som mala byť. Moja nevesta, Vladimíra, bola ku mne aj mojej dcére, Ľuboslavke, nezdvorilá, hoci Ľuboslavka chcela len poradiť veď už má tri deti a skúseností dosť. Polovicu darčekov nám dokonca vrátila. Vraj novorodenec nepotrebuje plyšové hračky. Ale dieťa predsa rastie, všetko sa raz zíde Prečo sa tak správa?
Keď sme sa prišli na návštevu, nepodarilo sa nám dostať ani len kávu. Môj syn, Marek, mlčal a pozeral do zeme v ich domácnosti nie je on ten, kto rozhoduje. Domov som šoférovala so slzami v očiach; nečakala som taký chlad.
Odvtedy svoju vnučku poznám už len z fotografií; neodvažujem sa ísť za nimi osobne. Volám deti k nám, ale nevesta o to nestojí. Prosila som syna, aby prišiel aspoň do parku s malou v kočíku, nedá sa Vladimíra mu nedovolí z domu odísť bez nej.
Nevesta kŕmi malú Sunaru, len aby nemusela dojčiť priamo. Myslí si, že ju budeme súdiť, preto nás k nim nepúšťa. Ale mne je to jedno! Hlavne, aby som aspoň videla svoju vnučku. Nepotrebujem jej nič vyčítať; veď každá matka má svoje metódy.
Predtým som mala s Vladimírou dobré vzťahy, aj jej rodičia boli fajn. No po narodení malej akoby ju niekto vymenil! Nijako som jej neublížila, nerozumiem teda, prečo sa na mňa tak otočila chrbtom. Kamarátky sa čudujú mám vnučku, a predsa ju nevidím.
Mama prepísala byt na moje meno. Chcela som ho predať a rozdelené peniaze dať synovi s dcérou. No po posledných udalostiach je manžel razantne proti. Tvrdí, že je lepšie prenajať byt cudzím ľuďom, ako pomáhať takýmto nevďačným deťom. Asi má pravdu veď na starobu sa o nás zrejme nemá kto postarať. Je mi z toho veľmi smutno…
