S mojím snúbencom Martinom sa budeme brať o tri mesiace.
Pochádzam z rodiny, kde sú svadby skromné obrad, jedlo, hudba, tanec a dosť.
Martinova rodina však má tradíciu: na svadbe musí nevesta predniesť prípitok, v ktorom poďakuje rodičom ženícha a daruje im symbolický dar za to, že ju prijali do rodiny.
Len nevesta.
Nie ženích.
Keď mi to povedala jeho mama, mala som pocit, že snívam v bublinách.
Ona vysvetlila, že takto to robia už celé generácie: nevesta ďakuje rodičom ženícha, že jej otvorili dvere do rodiny.
Pripadalo mi to ako skúška prijatia.
Navrhla som, že by sme spolu mohli predniesť prípitok a poďakovať obom rodinám.
Usmiala sa mierne a poznamenala, že to je už moderný výmysel.
Najprv na to Martin veľmi nereagoval.
Ale na ďalšej rodinnej večeri jeho otec povedal, že u nich sa veci dávajú poctivosti tradícii.
Mama dodala, že nechcú nevestu, ktorá všetko mení.
Slovo nechcú zavialo čudným vánkom…
Cítila som sa ako vo výberovom procese na miesto v rodine.
Po návrate domov som sa o tom rozprávala s Martinom.
Povedala som, že nemám problém poďakovať, ale nechcem, aby len ja nevesta robila úklony, kým on nie.
On mi povedal, že to je len gestom.
Opýtala som sa, prečo to nie je aj jeho gestom.
Nevedel, čo povedať.
Iba poznamenal, že nechce mať problém s rodičmi.
Navrhla som kompromis.
Spoločne predniesť prípitok a odovzdať dar obom rodičovským párom.
Zdalo sa mi to dokonca krajšie.
Pri návrhu sa mama zachmúrila.
Povedala, že tým sa rozplynie tradícia a otec dodal, že ak začnem takto, raz budem chcieť rozhodovať všetko.
V tej chvíli som pocítila niečo zvláštne.
Nešlo o prípitok.
Išlo o územie.
Aby neprebehla búrka, navrhla som, že to urobíme súkromne pred svadbou.
Mama odmietla.
Vraj to musí byť pred všetkými hosťami, aby bolo jasné, že ďakujem s úctou.
Vtedy vo mne búral zvon.
Ja ľudí rešpektujem.
No neponižujem sa symbolmi.
Martin ma prosil, aby som to spravila kvôli pokoju, že to je zvykom v otcovej obci v okolí Modry.
A ja som mu povedala vetu, ktorú by som pred svadbou nikdy nečakala:
Ak má byť pokoj len vtedy, keď ustupujem nie je to pokoj, je to ovládanie.
Teraz je Martin medzi mnou a svojimi rodičmi.
Moja mama vraví, že nemám začínať manželstvo konfliktom so svokrovcami.
Moja najlepšia kamarátka Zuzana tvrdí, že ak ustúpim teraz, budem ustupovať vždy, aj pri horších veciach.
Budúci svokrovci už medzi sebou rozprávajú, že som konfliktná a neúctivá.
Pre mňa je to jasné.
Poďakovať viem, samozrejme.
Ale prijať pravidlá, ktoré platia len pre mňa len preto, že som nevesta nemôžem.
A úprimne…
neviem, či robím chybu, že odmietam hrať túto tradíciu tak, ako to chcú oni.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
