— Pôjdeš dnu rýchlo! Sestra prišla! — zvolala Nadežda na svoju susedu Vieru, len čo sa tá objavila na prahu ich domu v Košiciach.
— Lýdia? To nie je možné! Koľko rokov sme sa nevideli! — vykríkla Viera, keď vstúpila do útulnej kuchyne.
Na stoličke sedela štíhla žena s unaveným, no teplým úsmevom. Keď uvidela Vieru, Lýdia vyskočila a objala ju. Od detstva boli najlepšie kamarátky, delili sa o radosti aj slzy, a teraz, po toľkých rokoch, ich stretnutie bolo ako návrat do tých bezstarostných čias.
— Musíme to osláviť! Dva roky sme sa nevideli! — navrhla Viera a ženy, usadené za stolom, sa ponorili do rozprávania. Každá mala svoj príbeh, preniknutý šťastím i bolesťou, ktoré im život štedro rozdával.
Lýdia bola vdovou už šesť rokov. Jej manžel, Milan, zahynul pri autonehode spolu so svojou milenkou. Celý rok viedol dvojitý život a Lýdia si nič nevšimla. Cítila, že medzi nimi niečo nie je v poriadku, no kvôli deťom — synovi a dcére — sa snažila zachrániť manželstvo. Deti otca zbožňovali a Lýdia nechcela zničiť ich svet.
Ale nehoda všetko zmenila. Deti, otriasané stratou, sa dlho spamätávali. Lýdia, sama zničená žiaľom, sa im snažila byť oporou, no bolesť rodinu zvnútra rozleptávala.
— Môj Jozef je skutočný tyran! — vzdychla si Viera, popíjajúc čaj. — Čítala som o toxických vzťahoch a presne to je on. Dobré, že som ho vyhodila, kým sa úplne nesprehnal.
— Manželia sú jedna vec, — horko sa usmiala Lýdia. — S nimi sa možno rozviesť. Ale deti… Pred deťmi neutečieš. Po Milanovej smrti moje deti úplne zdivočeli. Všetci sme trpeli, ale syn… Začal ma viniť za všetko. Tvrdil, že kvôli našim hádkam si otec našiel milenku. Vraj mu podlomil nervy, a preto havaroval. A teraz ma nenávidí. Povedal, že radšej by som ja zomrela namiesto neho. Vieš si to predstaviť, Viera? Radšej ja…
Odmlčala sa, hlas sa jej triasol a oči zaplavili slzy. Viera a Nadežda sedeli, bez slov. Lýdia, po hlbokom výdychu, pokračovala:
— Stal sa z neho despota. Má len devätnásť, a ja sa ho bojím. Nielenže nadáva — aj ruky občas priloží. Trpím to, pretože… čo mám robiť? Nahlásiť vlastného syna? Dokonca aj sestru obťažuje, lebo ma zastáva. Minulý týždeň sa tak rozzúril, že ju udrel hlavou o stol — len preto, že sme spolu išli von. Potom sa, samozrejme, ospravedlnil, ale ďalší deň bolo všetko po starom. Dúfam, že ho armáda trochu ukázní. S dcérou sme utiekli sem, aby sme mali aspoň trochu pokoja od jeho tyranie.
Viera pozerala na priateľku a srdce sa jej sťahovalo bolesťou. Vedela, aké ťažké to má Lýdia, no nenašla slová útechy. Nadežda, jej sestra, sedela potichu a mietila servítku. Aj jej ožiareli slzy.
— Vieš, — pokračovala Lýdia, — stále rozmýšľam: kde som urobila chybu? Chcela som byť dobrou matkou, no syn vo mne vidí nepriateľa. Občinuje ma za všetko zlé v jeho živote. A ja… Ja už ani neviem, ako ďalej žiť.
— Je to neznesiteľné, — zašepkala Viera. — Ako sa tak dá správať k vlastnej matke? Mal by pochopiť, že ty nie si vinná!
— On nechce, — zavrtela hlavou Lýdia. — Je pre neho jednoduchšie nenávidieť. A ja sa bojím, že zničí nielen môj život, ale aj Nadeždinej. Veď ona trpí jeho výstrednosti kvôli mne.
Nadežda nakoniec pozrela hore:
— Lýdia, neľutujem, že sa ťa zastávam. Je to tvoj syn, ale takto sa nesmie správať. Musíme niečo urobiť. Možno s ním porozprávať? Alebo ho poslať k psychológovi?
— K psychológovi? — zahorkla sa Lýdia. — Ani by nepočúval. Vraví, že za všetko môžem ja, a hotovo.
Ticho v kuchyni bolo ťažké ako hrozivý mrak. Každá z žien cíti”Viera sa nakoniec nadýchla a povedala: ‘Ak nenájdeš v sebe silu postaviť sa mu, raz ťa úplne zničí.'”
