Dnes som si znova uvedomil, aké dôležité sú pre mna veci, ktoré iní možno považujú za bezvýznamné.
Môj kolega Stanislav, alebo pre všetkých len Stanko, nedávno dostal povýšenie na vedúceho oddelenia vo veľkej firme v Košiciach. Bol to zaslúžený postup – pracovitý, tichý, spoľahlivý. Nikdy sa nehrútil do popredia, ale vždy kráčal pevne. V práci mu gratulovali skromne – Stanko sa len ľahko usmial, poďakoval a sľúbil, že urobí všetko preto, aby kolektív nelutoval jeho menovanie.
Najviac sa tešila jeho mama, Zdenka. To ona ho kedysi vodila po lekároch, platila doučovanie, kupovala zimné bundy a zo svojej maléj penzie odkladala na jeho štúdium. A to ona trvala na tom, aby pozval kolegov na domáce pohoštenie – koláče, šaláty, obložené chlebíčky. Stanko najprv odmietal, ale nakoniec súhlasil. Nechcel ju sklamať.
V deň oslavy išiel pre jedlo k nej domov. Lenže práve mala vyšetrenie u kardiológa, tak všetko nechala pripravené v chladničke. Počas obeda sa rozhodol, že všetko sám nestihne, a požiadal o pomoc novú kolegyňu, Alenu. Súhlasila s ochotou.
Alena, blondínka s hnedými očami, bola ten typ ženy, na ktorú sa každý obzeral. V kancelárii o nej šepkali – že má o Stanka záujem, často sa smeje, žartuje, pýta sa ho na odvoz…
Vošli do matkinho bytu – skromného, ale čistého a útulného. Stanko otvoril chladničku a začal vykladáť množstvo plastových nádobok. Alena sa pohodlne usadila na stoličke a rozhliadla sa.
“Aké tu máš útulne… Úplne ako doma. A toto kto je?”
Z izby vybehla čierna psíčka a začala štekať na neznámu návštevu.
“To je Bzučka,” vysvetlil Stanko a zdvihol ju do náručia. “Neboj sa, je milá.”
“Bzučka? To meno…” Alena sa uškŕňala. “Nech sem nechodí. Ešte mi potrhá pančuchy.”
Stanko mlčal. Jej výraz ho nejako urazil. Ale to ešte nebolo všetko – z chodby sa vykolísa pustený čierny kocúr a dôstojne sa otieral o pánove nohy.
“To je Baron,” povedal Stanko nežne a vytiahol z chladničky uvarenú rybu. “Počkaj, miláčik, tu máš večeru.”
Alena ustúpila k dverám.
“To máte tu celú zvieraciu farmu. V takom malom byte pes aj mačka? To je nehygienické… Srst, zápach… Tvoja mama nemá alergiu?”
“A ty?” opýtal sa ticho Stanko.
“Ja? Nie… neviem. Nikdy sme zvieratá nemaľi. Nemám ich rada. Sú špinavé…”
Stanko pokračoval v tichosti baliť tašky. Úsmev mu vyvanul. Alena stála opodál a odháňala psa, ktorý chcel oňušať jej topánky.
“Večer prídem a vyvenčím ich,” povedal nakoniec. “Mama sa nahnevá, že som ich prekŕmil, ale ako im odolať?”
“A ešte na nich trácať čas… No, niekto to robiť musí,” zamumlala Alena s polovičným úsmevom a pristúpila ku dverám.
Cestou späť do práce stále niečo rozprávala – o novom jedle v bufete, o sukni kolegyne Very, o tom, ako sa účtovníčka tretíkrát vydala. Stanko mlčal, len občas prikývol. V hlave mu bzučalo: “Prázdnota. Faloš. Cudzia…”
V kancelárii už naňho čakali – dali mu termošku, objali ho, poklepali po pleci. Po práci naservírovali pohoštenie, trochu sa napili, veľa jedli. Alena sa neoddeliteľne točila okolo neho – žarty, pohľady, ponuka odvozu. Ale Stanko pokojne odmietol:
“Prepáč, ponáhľam sa. Mám dôležitý stretnutie.”
Doma čakala mama.
“Ako to prebehlo?” spýtala sa s úsmevom, otvárajúc dvere.
“Všetko bolo perfektné, mami. Tvoje koláče zmizli ako prvé. Vraveli, že ako z reštaurácie. Na mňa už ani nespomenuli…”
“A tá, s ktorou si dnes prišiel – Alena? Susedka ju videla, vravela, že pekná. To tá?”
“Nie. Len kolegyňa. A vlastne… nikto taký zatiaľ nie je. Klamal som, aby som ti urobil radosť. Prepáč.”
“No dobre. Ale keď už raz príde – aká by mala byť tá ‘tvoja’?”
Stanko sa zamyslel.
“Skromná. Dobrá. Múdra. A… musí mať rada teba. A Baróna. A Bzučku.”
Mama sa usmiala.
“Ach, Stanko, hlavne nech ťa má rada. Potom prijme nás všetkých. Aj toho plešivého kocúra s náladami.”
Kývol. Potom zobral vodítko, zavolal oboch “šeliem” a vyrazil von. Všetci traja veselo prebehli dvorom, akoby boli opäť v tom čase, keď všetko bolo jednoduché – mama doma, v taške rožok, v náručí šteňa, na pleci mačka a pred nimi – celý život.
Mama sa pozerala z okna a zatnula päsť.
“Tridsať rokov, vedúci oddelenia, a v duši dieťa. Nech ti Boh dá skutočnú lásku, synček… A nech vás má rada všetkých naraz. Aj Baróna. Aj Bzučku. Aj mamu.”
