„Búšenie srdca“
„Ján Stanislav, nemusíte ísť sami do našej pobočky. Nech tam pošle Martina s dokumentmi,“ povedal riaditeľ nepríjemne.
„Prepáčte, ale chcel by som ísť sám. Je to moje rodné mesto. Dlho som tam nebol.“
„Máte tam rodičov?“ spýtal sa riaditeľ mäkšie.
„Nie. Mamku som presťahoval sem, ale…“
„Rozumiem,“ prerušil ho riaditeľ. „Rodný kraj – to je sväté. Dobre, choďte. Ale zajtra máme dôležitý deň, stihnete sa vrátiť?“
„Nebojte sa,“ sľúbil Ján. „Ďakujem.“
Riaditeľ mávol rukou, čím ukončil rozhovor.
Ján vošiel do svojej kancelárie, upratal pracovné papiere, vypol počítač, zobral zložku s dokumentami a vyšiel, zamkol dvere. Kľúč nechal strážnikovi v prízemí.
Domov sa nezastavil. Z auta zavolal matke, opýtal sa, ako sa cíti, a povedal, že dnes ju nenavštívi, lebo má dôležité stretnutie. Nepovedal jej, že ide do ich rodného mesta. Mama by sa znepokojila a má problémy so srdcom.
„Dobrá, mami, musím ísť. Ak čokoľvek, hneď mi zavolaj.“ Ján odložil telefón a nastartoval.
Na výjazde z mesta zastavil na čerpacej stanici, natankoval, kúpil si kávu a dva štrúdľe, aby už nemusel nikde zastavovať. Musel doručiť dokumenty do konca pracovnej doby. Mohol aj zavolať a upozorniť partnerov, aby naňho počkali v kancelárii.
Nechcel navštíviť žiadnych starých známych. Všetci kamaráti odišli. Chcel len znova vidieť mesto, kde vyrastal. Ján zapol rádio a salon naplnila melódia obľúbeného hitu. Urobil si hlt horúcej kávy.
***
Po otcovej smrti mama ochorela a slabla. Pri vyšetrení jej našli problémy so srdcom. Ján jej navrhol, aby sa presťahovala k nemu do krajskej metropoly. Lekárska starostlivosť je tam lepšia. Ale mama kategoricky odmietla. Syn je dospelý, potrebuje si sám zariadiť život a ona by mu len prekážala. No jej stav sa stále zhoršoval.
Ján ju presvedčil, aby predala byt, pridal peniaze a kúpil jej malý byt neďaleko jeho. Odvtedy sa nikdy nevrátil do rodného mesta, aj keď naň často myslel.
Dá sa zabudnúť na prvú lásku? Možno tam už nežije, ale mesto zostalo, ulica, dom, pod ktorého oknami stál a trpel z neopätovanej lásky. Ešte stále, keď si spomenul na Zuzku, srdce mu začalo silne búšiť. Nikdy viac nikto v ňom nevyvolal podobné pocity. Akoby v tom meste nechal svoje srdce navždy.
Na chudobnú spolužiačku Zuzku, ktorá medzi dievčatami nevynikala, si až do jedenásteho ročníka nevšímal. Po letných prázdninách prišla do školy iná – vyzretá, krajšia. A Ján po prvýkrát pocítil, že má srdce, tak silne mu búšilo v hrudi.
Odvtedy myslel len na ňu. Tešil sa na vianoce, lebo škola chystala vianočný večierok. Ján ju určite pozve na tanec a vyzná sa jej. Nakoniec, posledný deň pred prázdninami, ozdobili v škole obrovský vianočný stromček. Poobede bolo vystúpenie pre mladšie ročníky, večer sa v aule stretli stredoškoláci. Po predstavení začali tance. Prvý pomalý tanec Ján prepásol, nemal odvahu Zuzku pozvať.
Večer sa chýlil ku koncu, z reproduktorov hrali len rýchle zahraničné hity. Šanca pozvať Zuzku na tanec sa zmenšovala. Ján stál pri stene a nervózne hryzol pery. Konečne spustili pomalú melódiu a stred auly sa rýchlo vyprázdnil.
Ján sa hlboko nadýchol. Teraz, alebo nikdy. Vyhodil sa z miesta a rýchlo kráčal k oknu, kde stála Zuzka s kamarátkami, aby predbehol ostatných chalanov.
Srdce mu búšilo tak silne, že mu zatemnilo pred očami. Zdalo sa mu, že zo vzrušenia omdlie. Nemohol ani hovoriť. Ťažko dýchal, natiahol ruku k Zuzke a pozrel sa na ňu so zúfalstvom a strachom.
Vymenila si pohľad s kamarátkami a nečakane sa naňho usmiala. V strede auly ju Ján neohrabano chytil za pás. Ona položila ruky na jeho plecia a začali sa kolísať na mieste, robiac drobné kroky.
Jánove nohy boli ako z hliny, telo strnulé, triasol saNakoniec ho opustili všetky pochybnosti a v tichosti si priznal, že jeho srdce už patrí inej.
