Rybár Jozef Kováč sa ráno zobudil skoro ako obvykle. Súmrak ešte visel nad Dunajom, vzduch bol chladný a vlhký, a príboj tiše šepkal, sľubujúc dobrý úlovok. Prichystal si náčinie, skontroloval loď a chystal sa vyplávať, keď jeho pohľad zachytil zvláštny predmet na kamenistom brehu.
Najprv si myslel, že je to len veľká debna alebo zabudnutá bedňa, ktorú priniesli vlny. Ale čím bližšie kráčal, tým viac ho prepadol zvláštny nepokoj. Pred ním ležala truhla. Stará, kovová, pokrytá hrdzou a riasami, akoby dlho blúdila po vode, kým ju nakoniec nevyvrhlo na tento breh.
Bože zašepkal Jozef a rozhliadol sa. Bolo prázdno. Len šum príboja a kriky čaják sprevádzali jeho objav.
Prvá myseľ bola nechať to tak a hneď zavolať políciu. Ale zvedavosť bola silnejšia. Muž opatrne prisedol vedľa a pozorne si truhlu prezeral.
Na vrchu visel malý, už zhrdzavený zámok. Stačil jeden silný pohyb a ten sa rozpadol.
Srdce mu tĺklo ako zvon. Pomaly zdvihol ťažké veko, a to, čo uvidel, ho donútilo stuhnúť.
Vnútri ležali ľudské pozostatky. Kosti, cárovy látky, kedysi oblečenia, a kovové časti, schernuté od vody a času.
Zaskočený Jozef cukol dozadu a reflexne si zakryl ústa. Stál tak niekoľko sekúnd, nedokázal uveriť vlastným očiam.
Neskôr, keď prišli odborníci, zistili: truhla bola takmer sto rokov stará. Pravdepodobne sa dostala do vody po stroskotaní starej lode. Prúdy a búrky ju celé desaťročia nosili po Dunaji, až kým ju nakoniec nevyvrhlo práve sem.
Príbeh sa rýchlo rozšíril po okolí. Ľudia si šepkali, rozoberajúc námo
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
