**Kufr na kolieskach**
„Mama, už som dospelá. Nemôžem raz urobiť, čo chcem?“ rozhorčovala sa Jana.
Hádali sa už niekoľko dní, odkedy oznámila mame, že chce so svojím priateľom Petro stráviť týždeň v Košiciach.
„A čo škola? Skúškové obdobie je za rohom.“
„Učím sa dobre. Dohoním to. Prosím, mami,“ naliehala Jana.
„Vieš o ňom prd. A čo potom?“ Hana už nemala silu ani slová, aby dcéru odhovorila.
„Ak ma nepustíš, utekám z domu a nikdy sa nevrátim,“ vykríkla Jana, hodila sa na gauč, privrela vankúš k bruchu a otočila sa k oknu.
„Čo ak naozaj odíde?“ Vtierala sa jej do srdca úzkostná myšlienka, ktorá sa rozrástla do paniky. Dcéra – zmysel jej života, jediný blízky človek na svete. Nemohla by ju stratiť.
„Mami, ty si vždy bola správna a skončila si sama. Chceš, aby som dopadla rovnako?“ V Janinom hlase boli slzy.
„Zlatko, všetko príde, netráp sa…“ Hana hovorila, ale vedela, že dcéra je zamilovaná a nepočuje ju.
Jana schovala tvár do vankúša a rozplakala sa.
„Čo som jej vlastne za nepriateľa? Časy sú iné. Všetko ide rýchlo. Možno keby som bola odvážnejšia, včas by som pochopila, aký bol môj muž v skutočnosti, môj život by vyzeral inak.“ Hana vzdychla.
„Dobre. Poď. Ale volaj každý deň. Veľa peňazí ti nemôžem dať. Vieš, že šetrím na rekonštrukciu,“ vzdala sa unavená Hana.
Jana odhodila vankúš, behom sa vrúbala do matky a objala ju.
„Mami, ďakujem. Nepotrebujem peniaze. Peter má našetrené. Budem volať každý deň. Viackrát denne. Neboj sa, všetko bude dobré,“ štebotala radostne.
„Ako sa nemám báť? Keď budeš mať vlastné dieťa, uvidíme, ako sa nebudeš báť,“ pomyslela si Hana, ale nahlas to nepovedala. Zbytočné, aj tak by nepochopila.
Dcéra vybehla do svojej izby a vrátila sa s kuforom.
„Už si aj veci zbalila? Naozaj by si utiekla?“ Uhádzajúca myšlienka ju zabolHana stála pred oknom a pozorovala, ako sa dcérin kufrík stráca v dálke, zatiaľ čo do jej srdca zakĺzol nádejný pocit, že možno práve teraz začínajú obe svoju novú cestu.
