Rozviedli sme sa týždeň po svadbe
„Ty si sa zbláznil?! Aký rozvod?!“ Zuzana hodila na zem zvädnutú kyticu ruží, ktorá jej ešte včera pripadala ako tá najkrajšia na svete. „Veď sme sa len čo vzali! Pred týždňom!“
„A čo z toho?“ Anton sa ani nepozrel od telefónu. „Stala sa chyba. Býva to. Lepšie ihneď to napraviť, ako trpieť roky.“
„Chyba?!“ Zuzanin hlas prešiel do škrípanca. „Ja som pre teba chyba?! Naša svadba je chyba?!“
Anton sa konečne odtrhol od obrazovky, pozrel na svoju ženu. Na bývalú ženu. Alebo ako sa to teraz vlastne volá?
„Počuj, Zuzka, no čo to tu robíš za scény? Hovorím s tebou slušne. Nesedíme spolu, a hotovo. Uvedomil som si to už počas prvej svadobnej noci, keď si mi spravila krádež kvôli tomu, že som si nevyčistil zuby.“
„Tak si ich vyčisti! Čo je na tom zložité?!“
„A prečo by som mal? Doma som to pred spaním nikdy nerobil, a žil som si v pohode.“
Zuzana klesla na pohovku, schmatla si hlavu do rúk. Naozaj chodila sedem rokov s týmto človekom a nič si nevšimla? Alebo si všimla, ale myslela si, že po svadbe sa všetko zmení?
„Antonko, zlatý,“ skúsila hovoriť kľudne. „Veď sa máme radi. Pamätáš si, ako si ma pýtal? Stál si na kolenách, sľuboval si, že budem najšťastnejšia…“
„To boli romantické reči. Ale život je iný. Zamysli sa sama: žijeme spolu týždeň, a už sa každý deň hádame. Včera si ma peskovala, že som nehodil ponožky do koša. Predvčerom, že som neumyl hneď tanier po kapustnici. A dnes ráno to začalo – prečo som si uvaril kávu len pre seba.“
„Veď som ešte spala!“
„No vidíš. Mal som ťa zobudiť, opýtať sa, či chceš kávu? A keby si nechcela, a ja ťa zobudím – bude tu zasa scéna.“
Zuzana strnulo pozrela na manžela. Naozaj to myslí vážne? Naozaj sú pre neho takéto maličkosti dôvodom rozvrátiť rodinu?
„Antonko,“ priblížila sa k nemu, chcela ho objať, ale on sa odtiahol. „Veď je to hovadina! Zvykneme si na seba. Všetky páry si tým prechádzajú!“
„Nechcem si zvykať. Mne bolo dobre aj tak. Prečo som sa vôbec ženil?“
Táto otázka visela vo vzduchu. Zuzana pocítila, ako sa v nej niečo trhá. Sedem rokov vzťahu, rok príprav na svadbu, kopa utratených peňazí, hostia, ktorí sa ešte pýtajú, ako prebieha medový týždeň…
„Vieš čo,“ narovnala sa, utrela si slzy. „Možno máš pravdu. Možno sme naozaj ponáhľali.“
Anton sa na ňu prekvapene pozrel.
„Takže súhlasiš s rozvodom?“
„A čo mi ostáva? Nútiť ťa, aby si ma miloval silou?“ Zuzana zobrala z komody fotografiu zo svadby. Na snímku sa obaja usmievali, šťastní, zamilovaní. „Len mi vysvetli jednu vec. Ak si sa nechcel ženiť, prečo si ma pýtal?“
Anton sa poškrabal na zátylku.
„No ako prečo… Ty si stále naznačovala. Raz sa vydala tvoja kamarátka, potom druhá. Že by sme už mali… Myslel som, že ak to tak treba, tak treba.“
„Tak treba?“ Zuzana to zopakovala ako ozvenu. „Vzal si si ma, lebo to tak treba?“
„No nie len kvôli tomu. Veď sme spolu dobre žili. Varila si chutne, upratovala… Myslel som, že po svadbe to bude rovnaké.“
„A čo je teraz zlé?“
„No ty si nejaká nervózna. Všetko ti vadí, všetko je zle. Predtým si takých vecí nepripisovala.“
Zuzana si opäť sadla na pohovku. Naozaj, predtým mlčala, keď Anton rozhadzoval ponožky. Upratovala po ňom, varila, prala. A prečo mlčala? Lebo sa bála. Bála sa, že odíde k inej, ak bude príliš náročná.
„Možno som bola nervózna,“ povedala pomaly. „Ale vieš prečo? Lebo som od teba čakala aspoň nejakú účasť na našom spoločnom živote. Vravela som si, že manžel je partner, nie malé dieťa, po ktorom treba upratovať.“
„Presne tak!“ ožil Anton. „Nechcem, aby po mne niekto upratoval a povedal mi, čo mám robiť. Chcem žiť v pokoji.“
„A ja chcem žiť s manželom, nie s podnájomníkom.“
Ticho. Vonku začalo búchať o okno. Zuzana si zrazu spomenula, ako sa zoznámili. V kaviarni, sedela sama, čítala knihu a on sa s ňou zoznámil. Taký pekný, usmievavý, pozorný. Daroval kvety, vodil ju do divadla, recitoval básne naspamäť.
„Pamätáš si, ako si mi recitoval Hviezdoslava?“ spýtala sa.
„Pamätám. A čo?“
„Nič. Len si pamätám.“
„Zuzka,“ Anton si sadol vedľa nej. „Načo sa trápiť? Povedzme si úprimne: nesedíme spolu. Ty chceš jedno, ja druhé. Ty si rodinný typ, ja mám rád slobodu. Ty chceš deti…“
„A ty nechceš?“
„Teraz nie. Možno raz, ale nie teraz. A ty už hovoríš o detskej izbe.“
Zuzana prikývla. Áno, hovorila. Má tridsaťdva, chce rodinu, deti. A on… on má tridsaťpäť, a stále je ako študent.
„Dobre,“ povedala ticho. „Rozvedieme sa.“
„Vážne?“ Anton sa dokonca zaradoval. „Konečne sme sa dohodli!“
„Ale pod jednou podmienkou. Povieš všetkým pravdu. Mojim rodičom, aj tvojim, aj kamarátom. Nebudem za všetko zodpovedná ja.“
„Akú pravdu?“
„Že si nebol pripravený na manželstvo. Že si sa ženil z povinnosti, nie z lásky.“
Anton sa zamračil.
„Prečo to máme hovoriť? Povieme, že sme si nesedli.“
„Nie. Buď pravdu, alebo to poviem jaZuzana sa usmiala, keď o rok neskôr stála pred oltárom s Andrejom, ktorý jej s úsmevom ponúkol kávu a vyčistené zuby.
