Do pätdesiatich rokov mal Ján Kováč takmer žiadne šediny, no diabol mu usadol pod rebrami naplno. A všetko pre ňu – Zuzanu. Stretol ju náhodou, keď zastavil na univerzite na katedre, kde prednášal jeho starý priateľ. Otázka bola triviálna, ale následky osudové.
Stála pri okne, hrajúc si so slnečnými lúčmi vo svojich zlatých vlasoch. Sýto zelené oči, štíhla postava, vyžarujúca život a drzosť… On, muž, ktorý už dávno nebol chlapcom, sa zrazu cítil mladý. Zuzana mu pripadala ako stelesnenie všetkých snov – víla, morská panna, lesná nymfa. V skutočnosti bola len peknou študentkou, ale Jánovi to došlo oveľa neskôr. Vtedy bol očarený.
Takú vášeň nezažil ani so svojou ženou Máriou v ich prvých rokoch. Mali za sebou tridsať rokov manželstva, dve deti, spoločnú minulosť, dom, vzájomné porozumenie a zriedkavé hádky. A všetko to akoby zmizlo z jeho hlavy, len čo poobzeral na Zuzanu.
Ona sa však nevzopierala náklonnosti solídneho ctiteľa. Naopak – podporovala ju. Pre ňu bol príležitosťou. Vyrástla v skromnej rodine, na vysokú sa dostala zázrakom, a túžila zostať vo veľkom meste. A Ján bol jej bránou do tohto sveta.
„Veď je to starec!“ vytiahla jej spolubývajúca Katka. „Zbláznila si sa? Budeš s ním vedieť žiť?“
„Ešte že nie je žiadny starec,“ odmietla Zuzana. „Čulý, s peniazmi, zamilovaný po uši. Čoskoro sa určite ožení.“
Ján sa zamiloval naozaj. Bol nežný, štedrý, pozorný. Ale ani raz – ani jedným slovom – nespomenul rozvod. Zuzana čakala, dúfala. Jej plány boli jasné: Jánove deti už dávno odišli, manželka zdravá, žijú pokojne. A on – pri peniazoch. Všetko smerovalo k svadbe. Lenže Ján zrazu začal byť unavený. Ukázalo sa, že rytmus mladej milenky – to už nebolo pre zrelého muža. Jemu by stačilo stretávanie raz týždenne, a aj to v hoteli, po zvyšok času sedieť doma, kde čakal útulok, kapustnica a milovaná Mária.
Zuzana začala žiadať:
„Prečo sa nemôžeme spolu nastěhovať? Veď máš ešte jeden byt!“
„Tam sú nájomníci,“ klamal. V skutočnosti bol byt prázdny, s Máriou plánovali rekonštrukciu. Ale pre milenecké hniezdo ho použiť nechcel.
„Tak si nájdi nový! Veď si chlap!“
Hádky sa množili. A potom to prišlo.
„Som tehotná, Janko,“ povedala Zuzana (áno, tak ho volala). „Tešíš sa?“
Ján skamenel. Chcel sa s ňou rozísť – dokonca sa vrátil skôr z pracovnej cesty, aby to vyriešil. A teraz – dieťa.
„Ale vravela si, že sa chrániš…“
„To nie je stoprocentné! A ja som si myslela, že budeš rád…“
Neradoval sa. Stratil sa. Ale zostal. Dieťa sa narodilo – chlapec, Tomáš. Ján pomáhal: peniazmi, starostlivosťou, prichádzal. Ale Zuzana chcela viac.
„Už som unavená byť v tieni! Buď to povieš manželke, alebo to spravím ja!“
Nestihol sa rozhodnúť – Zuzana to vzala do svojich rúk. Za pár dní ho čakala manželka:
„Ty máš dieťa a chystáš sa ženiť? Je to pravda?“
„Márička, nie je to tak… Všetko ti vysvetlím…“
„Hneď ti poviem: rozvod nedám,“ povedala pokojne, ale pevne. „Kvôli nejakej študentke som triNevyhrala som túto bitku pre moju rodinu tridsať rokov, aby som sa teraz vzdala kvôli nejakej náhodnej láske.
