– Podávam žiadosť o rozvod, – oznámila Oľga.
Denis sa práve vášnivo pozeral na futbal a na slová svojej ženy vôbec nereagoval.
Oľga prišla a vypla televíziu.
– Čo to robíš?! Zbláznila si sa?! – zakričal Denis, potom sa spamätal, premohol sa a zmierlivo povedal:
– Prepáč. Práve sa tam dial dôležitý moment.
– Som si istá, že nie dôležitejší než to, čo som povedala.
– Čože si povedala? – zmiatnutý muž si uvedomil, že ako vždy cez uši prešiel jej slovami.
– Podávam žiadosť o rozvod.
Denis vyvalil oči:
– Ako “na rozvod”? Prečo? Myslel som si, že je všetko v poriadku.
– Tebe sa to zdalo.
– Počkaj… Včera sme boli v divadle, predvčerom som ti doniesol kvety, minulý týždeň sme išli do kina. Všetko, čo máš rada…
– Áno, ale to všetko bolo prvýkrát za sedem rokov manželstva. A dokonca viem prečo.
– A prečo teda?! – Denis začal byť nahnevaný.
– Pretože som dala deti do škôlky, našla si prácu, začala chodiť do posilňovne, do kozmetického salónu, zmenila imidž a našla si nových priateľov.
– A čo má s tým toto?
– V tom to je! Zrazu si videl, že som niekomu zaujímavá, že si muži všímajú moju prítomnosť, že ťa už nepotrebujem tak ako predtým.
– To je nezmysel…
– Nie, Denis, to nie je nezmysel. Inak by si sa nepolekal, nezačal by si sa točiť okolo mňa, snažiť sa a nedaroval by si mi kvety. O kinu a divadle ani nehovorím. To je z tvojej strany takmer hrdinstvo!
– Snažil som sa… Chcel som ti urobiť radosť… Počkaj, stále som nepochopil: z tohto dôvodu si sa rozhodla rozviesť?
– Áno. Už takto nechcem žiť. Teraz sa len hráš na milujúceho manžela, ale kde si bol, keď som bola tehotná, keď som rodila, keď som nespala celé noci? Ani raz si mi v ničom nepomohol! Bol si v našom živote len symbolicky. Prišiel si, najedol si sa, spal si. Mohla by som spočítať, koľkokrát si vzal deti na ruky!
– Ja som predsa pracoval! – Denis takmer vyskočil od rozhorčenia, – aby som vás zabezpečil!
– Pracoval, nepopieram. Ale zabezpečoval si nielen nás – aj seba. A mal si aj voľné dni, len si ich radšej trávil s kamarátmi.
– Na to mám právo!
– Ja som žiadne voľné dni nemala, – pokračovala Oľga, ignorujúc odpoveď manžela, – aj keď deti… sú aj tvoje. Len teba to zaujímalo až na poslednom mieste. Stále počujem tvoje slová: dal som ti peniaze, čo ešte chceš? A ja som chcela… Chcela som, aby bol vedľa mňa spoľahlivý, blízky človek. Aby ma podporil. A nielen materiálne, ale aj morálne. Aby ma aspoň raz poľutoval.
Ale na to si čas nemal. Žil si svoj život, v ktorom neboli ani ja, ani naše deti…
– Nezveličuj.
– Nezveličujem. Vieš vôbec, do ktorej škôlky chodia? Mimochodom, cesta tam nám trvá štyridsať minút. Ráno! V hromadnej doprave! A ty ideš do práce sám v aute ako kráľ. A trvá ti to dvadsať minút. Avšak, ani raz si neponúkol odviezť deti do škôlky.
– Nepýtala si to, – zahundral Denis.
– A prečo by som to mala pýtať? Sú veci, ktoré milujúceho manžela a otca netreba prosiť. To je samozrejmosť. Ale nie vo tvojom prípade, keďže o lásku nešlo. Nikdy nešlo…
– Urobila si zo mňa monštrum…
– Nie, Denis, nie si monštrum. Si len pre mňa úplne cudzí človek. Stal si sa cudzím… Alebo si vždy bol.
– To je pre teba, ale čo pre deti? Čo im povieš? Ako to vysvetlíš?
– Oh, drž ma, – zasmiala sa Oľga, – veď len nedávno ťa začali spoznávať na ulici! Takže s týmto určite problém mať nebudem.
Denis nevedel, čo odpovedať. Do istej miery mala Oľga pravdu, ale aj jeho možno pochopiť: je muž, ona je žena a mala by vedieť, kde je jej miesto, venovať sa domácnosti a deťom. Denisov otec to vždy hovoril. A mama súhlasila. A Oľga je z nejakého dôvodu nespokojná…
– A ako plánuješ žiť z jedného platu s dvoma deťmi? – zaútočil Denis, – čo sa týka mňa – tak nedám ani cent!
– Dá, – pokojne odpovedala Oľga, – alimenty nikto nezrušil. A majetok, ktorý sme nadobudli za sedem rokov, si rozdelíme cez súd. Aj keď tam nie je veľa na delenie, ale predsa. Chladnička, na ktorú nás potrebujeme viac než ty. A, keď ťa poznám, som si istá: práve na ňu sa vrhneš, aby si mi ublížil. Preto všetko – len cez súd. Našťastie, byt nemáme. Mimochodom, ty môžeš zostať v tom, čo máme. A ja s deťmi si nájdem iný (povedajúc poslednú vetu, Oľga urobila krátku pauzu, dúfajúc v hĺbke duše: Denis nesúhlasí, povie, že iný byt si nájde on, že žena a deti môžu zostať tam, kde sú zvyknutí… Ale Denis nič také nepovedal), – … už som našla vhodný neďaleko škôlky.
– Tak odídite! – Denis už nemohol pokojne počúvať Oľgu, – myslíš si: myslela na všetko?! Nič nezabudla?! A auto? To ti nedám!
– Ani nechcem, – usmiala sa Oľga, – nepotrebujem ho.
– Ako to, že si taká štedrá?! – Denis sa už nemohol zastaviť, – auto nepotrebuješ! Určite už jazdíš na inom?! No, priznaj sa: odkedy mám parohy na hlave?! Zdá sa, že si príliš smelá!
– Neudivil si ma, – Oľga bola úplne pokojná, – vedela som, že niečo takéto počujem.
– Chápeš ty, zavtać, – Denis sa priblížil k žene, chytil ju za ramená, začal triasť, – komu budeš potrebná s dvoma deťmi?! A poďme… zabudneme na všetko, čo si tu povedala? Budeme žiť spolu, ako predtým. Zmením sa, čestné slovo!
– Ako predtým? Nie, – odpovedala Oľga jednoznačne, – to už nepôjde.
– Ale prečo?! – Denis už nekričal, on hulákal.
– Pretože ťa už nemilujem…
Denis sa zháčil, vnútorne spanikáril a zrazu, akoby cítil, že ďalšie rozhovory sú nezmyselné, súhlasil:
– Ak je to tak – podaj žiadosť o rozvod.
Rozišli sa po pol roku. Všetko sa stalo, ako to Oľga plánovala.
Teraz žije s deťmi neďaleko škôlky a rána v pracovné dni sú pre ňu oveľa pokojnejšie.
A cez víkendy – je celkom slobodná žena! A všetko preto, že bývalý manžel berie deti k sebe! Vodí ich po meste, hrá sa s nimi doma, hrá rôzne hry. Dokonca sám varí!
A kto tým chlapom rozumie?
Kým sú ženatí – nie je pre nich žena ani deti podstatné. Berú to ako samozrejmosť.
Len čo sa rozvedú – nájdu si na deti čas a stávajú sa skoro najlepšími otcami na svete.
