Rozviedla som sa s manželom v máji. Odišiel odo mňa, zabuchol dverami, k tej, čo je „mladšia a krajšia“. Ale to už sú detaily. Môj muž bol obyčajný. Pred svadbou – pozorný, nežný. So všetkými atribútmi romantických básní. Potom sa skončila skúšobná verzia a licencia mala obmedzené funkcie.
Nič zločinné, samozrejme. Len bola jedna trnka v päte. Začal počítať peniaze. A všetko s nejakým prevážením.
Áno, jeho plat bol v priemere o desaťku vyšší ako môj (rastol u neho, u mňa, ale nepatrne). A to podľa neho znamenalo, že on je „živiteľ“, a na mňa padol celý domáci chod. Výdaje však počítal podľa vlastného kľúča.
Ak to bolo „pre domácnosť“ – to on utrácal za mňa.
„Pre domácnosť“ bolo auto s úverom na 300 eur mesačne. Na ktorom ma raz týždenne zviezol do Tesca za potravinami.
„Pre domácnosť“, teda „pre mňa“, boli prikrývky, uteráky, hrnice, rekonštrukcia kúpeľne.
„Pre mňa“ bolo kupovanie detského oblečenia, hračiek, platenie škôlky a pediatra.
„Pre mňa“ bolo platenie účtov. Lebo to robila ja. A ak peniaze minula ja, boli to „moje“ výdaje.
Všetko to bolo „pre ženu“. Takže „pre muža“, ako sa ukázalo, rodinný rozpočet míňal len drobné. A v očiach manžela a jeho rodiny som bola „čiernou dierou v rozpočte“. Priniesla som menej peňazí, a minula som takmer všetko, čo on zarobil. Obľuboval si ku koncu mesiaca podpichnúť, spýtať sa, koľko peňazí ostalo. A peniaze, samozrejme, neostali.
V poslednom roku manželstva mal obľúbenú vetu: „Musíme obmedziť tvoje výdaje. Chceš toho príliš veľa.“ A obmedzoval.
Na začiatku sme sa dohodli, že si každý necháme 200 eur, zvyšok pôjde do spoločného. Potom prišiel s tým, že si zoberie rozdiel v našich platách. Takže on si nechával 400 eur. Mne zostávalo rovnakých 200.
Neskôr niečo prepočítal a znížil svoj príspevok do rodinného rozpočtu o ďalších 200 eur. Kľúčová veta bola: „Tvoj šampón stojí 6 eur, a ja si myjem hlavu mydlom.“
V poslednom roku manželstva som na chod domácnosti, potraviny, splátky auta a výdavky na dieťa dostala 1000 eur. On prispel 400. Ja som dala 600. Ale to, samozrejme, nestačilo.
Prestala som si odkladať svojich 200 eur a vkladala celý plat – 800 eur. Zriedkavé prémie a drobné príplatky som si nechala. A stále počúvala, ako ma on živil. A ako plánuje „zrezať“ moje výdaje ešte viac. Veď nemám byť náročná.
Ak vás napadne otázka „Prečo sa s ním neporozviedla skôr?“ – no, bola som hlúpa. Počúvala som jeho. Jeho matku. Svoju matku. A verila, že to tak naozaj je. On ma živí, a ja neviem rozumne míňať peniaze. Chodila som v otrhanom. Šetrila každý cent. Prehltla Ketalgin a odkladala návštevu zubára, lebo na platenú kliniku som nemala.
Zato manžel si mesačne užíval 600 eur na svoje rozmaríky. A chválil sa, aký je šikovný s osobným rozpočtom. Kúpil si telefón. Drahé tenisky. Výkonný subwoofer do auta za šialené peniaze.
A potom sme sa rozviedli. Uletel veľký „živiteľ“ od špinavej ženy. K nej, čo nechodí v handrovej móde, natiera nos, cvičí v posilňovni, a nestrávi večer vymýšľaním s večere z nízkeho rozpočtu a pletením čiapky či rukavíc zo starého svetra.
Samozrejme, rykala som. Ako ja teraz, bez živiteľa, s dieťaťom v náručí? Začala som šetriť ešte viac. S desou som hľadela do „zajtra“.
A potom prišiel výplata. No, teda, výplata prišla ako vždy. Ale na účte mi ostali peniaze. Hromada peňazí. V minulosti som do výplaty stíhala siahnuť aj na kreditku.
Potom prišiel záloh. A peňazí bolo ešte viac.
Sadla som si. Utrela som slzy a začala počítať.
Vzala som pero, papier. Zapísala si do stĺpcov: „Príjmy“ a „Výdaje“. Áno, „vyparil“ sa mi jeho plat, respektíve jeho zvyšok – 400 eur (sám si ponechával 600). A odišli aj splátky za auto – 300 eur.
Na jedlo som míňala nie o tretinu, ale o viac ako polovicu menej. Nikto nenaštekal, že kura nie je mäso. Nežiadal bravčové, hovädzie. Hustú kapustnicu. Drahšiu salámu. Netváril sa, keď som kúpila lacnejší syr, s požiadavkou „normálneho na chleba pre pracujúceho chlapa“ (kupovala som mu drahšie, pre nás lacnejšie). Netreba kupovať pivo. Sladkosti nezmizali v priebehu dňa.
A nikto mi nevyčítal, že „tvoje koláče sú nanič, chcem pizzu“.
VYLIEČILA SOM SI ZUBY!!! Pane bože. VYLIEČILA SOM SI ZUBY!!!
Vyhodila som zdedené hadry, v ktorých som sa hanbila vyzdvihnúť syna zo škôlky, a kúpila som si lacné, no nové oblečenie. Kaderníčku som navštívila po piatich rokoch.
Po rozvode mi začali chodiť aspoň nejaké peniaze na dieťa. Celé „bohatstvo“ – 150 eur – ide na škôlku a športový krúžok.
Pred Vianocami mi zo štedrosti navyše poslal 100 eur. Napísal: „Kúp aspoň deťovi mandarínky a normálny darček, nech to neutratíš za seba, veď ťa poznám.“
„Za seba“. To ma rozosmial. Opitá peniazmi v peňaženke, som od rozvodu synovi kúpila všetko, po čom túžil. Lacný teleskop. Stavebnicu. Detské chytré hodinky.
Z prémií som mu konečne spravila izbu. Na VianoceNa Vianoce mu kúpil veľkú klietku s dvoma morčatami a všetkými doplnkami, zatiaľ čo ja som si konečne mohla oddýchnuť bez výčitiek.
