– Podávam žiadosť o rozvod, – vyhlásila Gabriela.
Milan bol práve zaujatý pozeraním futbalu a nereagoval na slová svojej ženy.
Gabriela pristúpila a vypla televízor.
– Čo to robíš?! Si sa zbláznila?! – zakričal Milan, potom sa spamätal, a s veľkým úsilím dodal:
– Prepáč. Len je tam taký dôležitý moment.
– Som si istá, že nie je dôležitejší než to, čo som povedala.
– A čo si povedala? – zmätene sa spýtal manžel, keď si uvedomil, že ako vždy prehliadol slová svojej ženy.
– Podávam žiadosť o rozvod.
Milan vyvalil oči:
– Ako to, rozvod? Prečo? Myslel som, že je medzi nami všetko v poriadku.
– Tebe sa to len zdalo.
– Počkaj… Včera sme boli v divadle, predvčerom som ti priniesol kvety, minulý týždeň sme šli do kina. Všetko, čo máš rada…
– Áno, ale to všetko bolo prvýkrát za sedem rokov manželstva. A viem dokonca prečo.
– A prečo? – Milan začínal byť podráždený.
– Pretože som dala deti do škôlky, našla si prácu, začala chodiť do fitnes centra, do salónu krásy, zmenila svoj imidž a našla si nových priateľov.
– A čo s tým?
– Práve preto! Zrazu si zistil, že som pre niekoho zaujímavá, že muži si ma všímajú, že už ťa nepotrebujem ako predtým.
– To je hlúposť…
– Nie, Milan, nie je to hlúposť. Inak by si sa nebál, nezačal sa okolo mňa krútiť a snažiť sa byť pozorný, nedával by si kvety, nechodil so mnou do kina a divadla. To je z tvojej strany len hrdinstvo!
– Snažil som sa… Chcel som ti urobiť radosť… Počkaj, stále nechápem: kvôli tomu sa chceš rozviesť?
– Áno. Už tak nechcem žiť. Teraz sa tváriš ako milujúci manžel, ale kde si bol, keď som bola tehotná, keď som rodila, keď som nespala v noci? Ničím si mi ani raz nepomohol! Bol si prítomný v našom živote len symbolicky. Prichádzal si, jedol, spal. Viem spočítať, koľkokrát si zobral deti na ruky!
– No veď som pracoval! – Milan až nadskočil od rozhorčenia, – aby som vás zabezpečil!
– Pracoval si, uznávam. Ale predsa si nezabezpečoval len nás – aj seba. A mal si voľné víkendy, ale radšej si ich trávil s kamarátmi.
– Mám na to právo!
– Ja som nemala žiadne voľné dni, – pokračovala Gabriela, nevšímajúc si mužovu poznámku, – hoci deti… tie sú aj tvoje. Lenže teba to zaujímalo najmenej. Ešte stále v ušiach počujem tvoje slová: dal som ti peniaze, čo chceš viac? Chcela som… Chcela som, aby bol pri mne spoľahlivý a blízky človek. Aby ma podporil. A nielen materiálne, ale aj morálne. Aby mi bolo ľúto na konci koncov.
No pre teba to bolo vedľajšie. Žil si svoj život, v ktorom som nebola ani ja, ani naše deti…
– Nezveličuj.
– Nie, nezveličujem. Vôbec vieš, do ktorej škôlky chodia? Čakáme na ňu takmer štyridsať minút. Ráno! V doprave! A ty ideš do práce sám v aute ako pán. A vystúpiš za dvadsať minút. Ale ani raz si nenavrhol odviezť deti do škôlky.
– Nepýtala si si to, – zamrmlal Milan.
– A prečo by som mala pýtať? Sú veci, o ktoré milujúceho manžela a otca netreba žiadať. To je samozrejmé veci. Ale zjavne nie v tvojom prípade, lebo o lásku nejde. Nikdy nešlo…
– Ty zo mňa robíš monštrum…
– Nie, Milan, nie si monštrum. Len si sa pre mňa stal úplne cudzím človekom. Stal si sa cudzím… Alebo si vždy bol.
– A čo povieš deťom? Ako im to vysvetlíš?
– Ale, dajte mi pokoj! – zasmiala sa Gabriela, – veď ma len nedávno začali na ulici spoznávať! Takže s tým určite nebudem mať problém.
Milan nevedel, čo na to odpovedať. Napríklad, Gabriela mala pravdu, ale on ju tiež mohol pochopiť: je muž, ona žena a mala by vedieť, kde je jej miesto, a starať sa o domácnosť a deti. Otec Milana to vždy hovoril. A mama súhlasila. Ale Gabriela bola nespokojná…
– A ako chceš žiť z jedného platu s dvoma deťmi? – zaútočil Milan, – čo sa týka mňa – nedám ti ani euro!
– Dá sa to, – odpovedala Gabriela pokojne, – alimenty nikto nezrušil. A majetok, ktorý sme za sedem rokov spoločne nadobudli, rozdelíme s pomocou súdu. Aj keď na delení nie je veľa, ale predsa. Chladnička, akokoľvek sa na to pozrieš, je pre nás s deťmi potrebnejšia. A poznajúc teba, som si istá, že to bude práve to, za čo sa chytíš, aby si mi ublížil. Preto všetko len prostredníctvom súdu. Našťastie, nemáme byt. Inak, ty môžeš v tejto ostať. A ja si s deťmi nájdem iný (pri poslednej vete Gabriela urobila malú pauzu, v hĺbke duše dúfajúc, že Milan nesúhlasí, povie, že on si nájde iný byt, že manželka a deti môžu bývať tam, kde sú zvyknutí… Ale Milan nič také nepovedal), – … už som našla vhodného blízko škôlky.
– Tak si choďte! – Milan už nemohol ďalej pokojne počúvať Gabrielu, – myslíš si: Milady! Vymyslela všetko?! Nič si nezabudla?! A auto? To ti nedám!
– Ani som ťa o neho nežiadala, – usmiala sa Gabriela, – nepotrebujem ho.
– A prečo si taká štedrá?! – Milan sa už nemohol zastaviť, – auto jej netreba! Určite už jazdíš na inom?! No, priznaj sa: odkedy mi narástli parohy?! Čo si taká drzá?!
– Nezaskočil si ma, – Gabriela bola úplne pokojná, – vedela som, že niečo také počujem.
– Ale pochop, nakoniec, – Milan sa rozčúlil a chytil ju za plecia, začal s ňou triasť, – komu si potrebná s dvoma deťmi?! A čo tak… zabudneme všetko, čo si tu narozprávala? Budeme spolu žiť ako predtým. Zmením sa, čestné slovo!
– Ako predtým? To ťažko, – odpovedala Gabriela pevne, – to nejde.
– Ale prečo?! – Milan už nekričal, on zúril z plného hrdla.
– Pretože ťa už nemilujem…
Milan bol zmätený, vnútorne spanikáril a zrazu, akoby pocítil, že ďalšie reči sú zbytočné, súhlasil:
– Keď je to tak – podaj žiadosť o rozvod.
Rozviedli sa o pol roka. Všetko sa stalo tak, ako plánovala Gabriela.
Teraz s deťmi býva blízko škôlky a rána v pracovné dni má oveľa pokojnejšie.
A cez víkendy – je úplne voľná žena! To všetko preto, že bývalý manžel berie deti k sebe! Vodí ich po meste, hrá sa s nimi doma, hrá sa s nimi rôzne hry. Dokonca aj sám varí!
A kto pochopí týchto chlapov?
Počas manželstva – ani žena, ani deti nie sú potrebné. Berie ich ako samozrejmosť.
Keď sa rozvedie – nájde si čas na deti a stane sa takmer jedným z najlepších otcov na svete…
