Rozdelené srdce starej mamy: Dráma rodiny Alžbety
Alžbeta pekla na kuchyni v ich útulnom byte v Košiciach vyprážaný syr, keď zaklapkali dvere a do chodby vtrhli jej dcéry, ktoré sa práve vrátili od starej mamy.
„Ach, moje zlatá! Ako ste sa mali u babičky?“ Alžbeta si otrela ruky do uteráka a vyšla naproti deťom s úsmevom.
„Babička nás nemá rada!“ vyhrkli v jednom hlase Zuzka a Terezka, ich hlasy sa triasli od urazenej hrdosti.
„Čože? Prečo si to myslíte?“ Alžbeta stuhla, keď cítila, ako sa jej srdce stiahlo úzkosťou.
„Babička nám dnes urobila takú vec…“ začali dievčatá a vymenili si výrečné pohľady.
„Čo urobila?“ Alžbetin hlas bol ostri ako břitva a v hrudi jej stúpal chlad.
Zuzka a Terezka, s námahou zadržujúce slzy, vyložili všetko. Alžbeta počúvala a s každým slovom tuhnúci údivom.
„Babička nás nemá rada!“ zopakovali dievčatá sotva prekročili prah.
„A odkiaľ to viete?“ Jozef, otec dievčat, odložil noviny a zachmuřil sa. Alžbeta sa pozrela na manžela, čakajúc vysvetlenie.
„Ondrovi a Katke dala všetko najlepšie, ja som to videla!“ začala Zuzka, nervózne si mätúc rukáv. „A nám – nič. Im dovolila behať po byte, dupať, ale my sme museli sedieť potichu. A keď odchádzali, babička im napchala vrecká čokoládou, každému dala tabuľku, pobozkala ich a vyprevádzala na zastávku. A po nás…“ Terezka zakašľala do dlaní, „len zabuchla dvere!“
Alžbeta cítila, ako jej z tváre ustupuje krv. Dlho si všímala, že jej svokra, Mária Jozefovna, viac zahŕka na deti svojej dcéry Kristíny než na ich dcéry. Ale takto otvorene? To už bolo priveľa. Vzťahy so svokrou boli korektné: bez veľkej náklonnosti, ale aj bez hádačiek. Všetko sa zmenilo, keď Kristína a jej manžel mali Ondreja a Katušku. Vtedy sa Mária Jozefovna ukázala v celej svojej kráse.
Po telefóne mohla hodiny rozprávať, aké úžasné deti má jej Kristínka:
„Tak šikovné, všetko po mame, čisté anjeliky!“ jasała babička.
Alžbeta dúfala, že aj ich dcéram sa dostane aspoň kvapka tej lásky. Ale keď o pár rokov prišli na svet Zuzka a Terezka, Mária Jozefovna prijala správy chladne:
„Dve naraz? No to ste mali nápad! Nemám silu sa s nimi babrať.“
„Veď nikto vás nežiada,“ podivil sa Jozef. „My si poradíme.“
„To si teda!“ odfrkla svokra. „Kristíne by ste viac pomáhali. Ona to má ťažké, sú to predsa pogodičky!“
„A naše čo, nie sú deti?“ nevydržala Alžbeta. „Vždy ste vraveli, že Kristínine sú pokojné, žiadne starosti.“
Mária Jozefovna sa na nevestu ostrým pohľadom a preškrípal zubami:
„Brat je povinný sestre pomáhať. On je jej rodný, nie tak ako ty.“
Po tomto rozhovore Alžbeta s Jozefom pochopili: na svokrinú podporu sa spoľahnúť nedá. Dvojčatá vyžadovali kopu času a síl, ale pomáhala Alžbetina mama. Lietačka po celom meste, pomáhala, ako vedela, a nikdy sa nesťažovala. Mária Jozefovna však videla len Kristínu a jej rodinu. O Ondrovi a Katke mohla rozprávať hodiny, ale o Jozefových dcérach len mávala rukou:
„No, rastú si pomaličky…“
Alžbeta s manželom žili ďaleko od svokry, na návštevy chodili zriedka. S Kristínou sa stretávali čo najmenej: štyri deti v jednom byte bol chaos. Stačilo, aby sa deti pustili do hry, a Mária Jozefovna sa chytala za hlavu, sťažujúc sa na tlak. Jozef a Alžbeta sa ihneď zbierali domov, odvádzajúc dcéry. Kristína s deťmi vždy zostala.
Keď už raz prišli, začali výčitky: Zuzka s Terezou zjedolZuzka s Terezou si už ale pevne sľúbili, že také “láskyplné” babičkine objatie im pre život stačilo.
