Toto sa mi prihodilo minulý rok v lete, bolo piatkové popoludnie. Manžel bol v práci, ja som sa spolu s mojou dcérou vybrala na trhovisko v centre Bratislavy, aby sme nakúpili čerstvú zeleninu a ovocie.
Po nákupe sme sa vrátili domov, kde nás čakali bežné domáce povinnosti. Dcéra začala upratovať v obývačke, zatiaľ čo ja som sa pustil do varenia na večeru.
Vtom sa spoza okna ozval škrípot brzdy dorazili vzdialení príbuzní. Moja sesternica Zuzana s mužom Milanom a ich pätnásťročnou dcérou Ľubica.
Pozval som ich dnu, rýchlo som prestrel stôl a opýtal sa, čo sa deje. Ukázalo sa, že Zuzana mala včera narodeniny, a tak sa rozhodli, že nás na chvíľu prídu pozrieť.
Samozrejme, nebol som na takúto návštevu vôbec pripravený. Keď si hostia sadli k čaju, zavolal som manželovi a vysvetlil mu situáciu. Navrhol, že by sme mohli pripraviť šašlik, vraj vraj máme v mrazničke bravčové mäso práve na takú príležitosť.
Šiel som teda k nim, vysvetlil som, že sme nečakali hostí, no môžeme urobiť šašlik mäso naložíme teraz, v priebehu hodiny či dve bude akurát hotové, keď príde manžel domov.
Rodičia sesternice prikývli, pohodlne sa rozvalili na pohovku, zapli televízor a začali sledovať nejaký seriál.
Bol som z toho trochu zmätený. Opýtal som sa Milanovi, či by mi nepomohol nakrájať mäso, no on sa vyhovoril na boľavú ruku. Zuzana zanadávala, že ju po ceste rozbolela hlava, otočila sa a opäť pozerala na obrazovku.
V tichosti som sa pustil do nakrájania a marinovania mäsa. Dcéra mi pomáhala, obaja sme pripravili stôl a jedlo, zatiaľ čo hostia sa nespýtali ani raz, či nepotrebujeme pomoc.
Keď sa manžel vrátil z práce, potichu som mu popísal celú situáciu. Bol prekvapený a konštatoval, že naše príbuzní sú poriadne drzí, potom ich zavolal k stolu.
Počas jedla zavládlo trápne ticho. Všetci jedli bez slova, vtom Milan schmatol naraz tri šašlikové špízy a pustil sa do nich tak dychtivo, že sa až hanba dalo pozerať. Manžel sa na nich zamračil, bolo vidno, že mu to vôbec nie je po chuti.
Keď dojedli, opýtal som sa, či by umyli aspoň riady, dúfajúc, že sa v nich prebudí aspoň štipka slušnosti no Zuzana odvetila, že má čerstvú manikúru, a Ľubica vraj riady neumýva.
Neskôr vyhlásili, že je už neskoro, chceli u nás prenocovať a že Milan musí spať na našej posteli, lebo mu chrbát nedovolí spať inde.
Vtedy už manžel nevydržal a začal kričať:
Myslíte si, že toto je hotel? Že sme tu na obsluhu? Okamžite si zbaľte veci a choďte domov!
Bol som z toho v šoku. Rýchlo som ho upokojoval, ale naši príbuzní sa ani nesnažili tváriť previnilo pohotovo vybehli z domu, nasadli do auta a odfrčali preč.
Po tejto skúsenosti som si uvedomil, že pohostinnosť neznamená nechať druhých zneužívať našu dobrotu. Naučil som sa, že je správne postaviť sa za seba a aj za svoju rodinu, keď je to potrebné.
