V malebnom mestečku obklopenom pochmúrnymi borovicovými lesmi a šedivými poliami, kde vietor honil po uliciach suché listie, plynul život pomaly, ako rieka v nížine. Ku koncu pracovného dňa zazvonil telefón u Martina. Melódia, ktorú vybrala jeho priateľka Zuzana, prerušila ticho. Zdvihol ho a počul jej hlas:
„Martín, som v kaderníctve. Prišiel by si po mňa, vieš kam.“
„Dobre, čoskoro tam budem,“ stroho odpovedal a zavesil.
Martin vedel, že Zuzana trávi v kaderníctve aspoň dve hodiny, a tak sa neponáhľal. Po práci zaparkoval auto pred salónom a aby si skrátil čas, vošiel do kaviarenne oproti.
„Zavolá, keď bude hotová,“ pomyslel si, keď sa posadil k stolíku. Čašník mu hneď odniesol objednávku.
Martin sa najedol, pozrel správy, pozrel pár videí, ale Zuzana stále nevolala. „Zaujímalo by ma, koľko dnes utratí?“ blesklo mu hlavou. Hoci neplatila ona, ale jej otec – vplyvný podnikateľ, ktorého peniaze tekli ako voda. Zuzana nikdy nešetrila.
Chodili spolu sedem mesiacov, občas bývali spolu v jeho skromnej dvojizbáku. Keď ju však unavila jeho „tlačenica“, odišla k rodičom do luxusnej vily za mestom. Jediná dcéra, nikdy jej v ničom neodopreli. Zuzana predstavila Martina rodičom, ale jej matka, Alžbeta, sa na neho pozerala zhora. Obyčajný programátor, 27 rokov – čo od neho čakať? Zuzana zrejme presvedčila matku, aby sa neplietla, a tak bola chladná, ale bez výpadov. Martin sa u nich cítil ako cudzí.
Aj on začal chápať, že Zuzana nie je žena, o ktorej sníval. No myšlienka na svadbu ho nepustila, hlavne po slovoch jej otca: „Urobíš moju dcéru šťastnou – pozlatím ťa. Zarmútiš ju – budeš ľutovať.“ Narážka bola jasná.
Zuzana bola rozmaznaná, ale oslňujúco krásna. Martin nerozumel, prečo potrebuje toľko času v kaderníctve – bola dokonalá aj bez toho. Bystrá, s humorom, ale povýšená a rozmaznaná otcovými peniazmi. Deň predtým mu oznámila:
„Martín, o desať dní letíme na Maldivy. Otec to zaplatí. Som unavená, potrebujem oddych.“
„Odkiaľ? Vždyť nepracuješ,“ prekvapene povedal.
„Otec ti upraví pracovný čas, neboj sa.“
Jej slová ho dráždivali. Ich vzťah bol čoraz zložitejší. Martin cítil, že sú z iných svetov, no stále sa chystal oženiť. Rozmýšľal pri káve, keď zrazu počul hlas:
„Martín, to si ty?“ Chlapík oproti sa naňho usmial ako na starého priateľa.
„Janko?“ Martin vyskočil, keď spoznal kamaráta z detstva. „Neverím vlastným očiam! Koľko rokov to bolo, dvanásť?“
„Ochorel si, brácho!“ Janko mu plesol po pleci. „Vyzeráš dôstojne.“
„A ty už nie si chlapec,“ zasmial sa Martin. „Čo tu robíš?“
„Čakám na sestru, Evku. Študuje na konzervatóriu, je v poslednom ročníku. Dnes má koncert a ja klasiku neznesiem, tak som zišiel sem,“ usmial sa Janko.
„Evka? Ako sa jej darí?“ oživel sa Martin.
„Fenomén! Dievča z dediny, a dostala sa na konzervatórium bez konexíí,“ povedal Janko s hrdosťou.
„Musím ju vidieť!“ zvolal Martin.
„O polhodinu jej zavolám, pojdeme ju vyzdvihnúť. Ak nemáš program, príď s nami. Si sám?“
„Čakám na Zuzanu, moju snúbenicu. Je v kaderníctve, čoskoro príde.“
„Super, prídeme s Evkou,“ povedal Janko a sľúbil, že sa vráti.
Martin sa ponoril do spomienok. Leto u starých rodičov na dedine, kde žili Janko a Evka. Ich dvor s jabloňami, jazierkom, riečkou. Chytali ryby, opekali ich pri ohni, spievali pri gitare. Evka, drobná dievčina s tmavými pletencami, bola jeho prvou láskou. „Aké je teraz?“ myslel si, všimúc si vlastný úsmev.
„Usmievať sa do prázdna je hlúpe,“ zaznel Zuzanin hlas.
„Konečne,“ pozrel na ňu Martin, snažiac sa zistiť, čo sa zmenilo po troch hodinách v salóne.
„No ako vyzerám?“ koketne sa spýtala.
„V pohode,“ odpovedal.
„V pohode?!“ nahnevala sa. „Vieš, koľko stojí tento manicúr a práca kozmetičky? Som neodolateľná, však?“
„Ako vždy,“ prikyvol, aby nevyvolal hádku.
„Poď ku mne, máme hostí, čakajú na nás,“ oznámila.
„Nemôžem, dohovoril som sa s kamarátmi z detstva. Prídú sem.“
Zuzana sa ufňukala, pripravená na scénu, ale do kaviarne vošli Janko s Evkou. Okamžite mu padla okolo krku:
„Martín, koľko rokov! To si vyzrel, fešák!“
Zamrzel, ohromený jej krásou – ľahkou, vzdušnou, s teplými hnedými očami. Nechcel ju pustiť z objatia, ale Zuzana chladne poznamenala:
„Ahoj.“
„To je Zuzana, moja snúbenica,“ zobudil sa Martin. „A toto Janko a Evka.“
„Ahoj krásavica,“ usmial sa Janko.
Rozprávali sa o minulosti, zatiaľ čo Zuzana mlčala, demonštratívne ich ignorujúc. Martin si spomínal na leto, jablone, jazierko.
„Lepšie na Maldivách pod slnečníkom,“ prerušila ich Zuzana. „A otcov bazén je väčší ako vaša mláka.“
„Ryby tam sú?“ poznamenal Janko.
„V reštauráciách, kde jávam čerstvé ryby,“ odsekla.
Rozhovor ochladol. Evka navrhla:
„Martín, príď na dedinu k nám.“
„Iste,“ prikyvol a pozrel na Zuzanu. „O víkendu prídem.“
Zuzana vyhlásila:
„Fajn, pôjdem s tebou do tej diery.“
„Radšej nie,“ zavrtel hlavou. „Je tam komáre, les, jazierko. Zahynula by si od nudy.“
„Vezmem si minerálku, normálna voda tam nie je,“ odv”O dva dni neskôr Martin vkročil na dedinskú cestu s úsmevom na perách a pocitom, že konečne našiel to, čo v živote skutočne hľadá.”
