Rozmaznané deti
Ty si ho rozmaznala! Všetko mu dovolíš, preto si z teba robí, čo chce! Martinka, toto nejde! Úplne si zničila toho chlapca! Tak ako som raz aj ja takto pokazila teba! Nemáme koho viniť, sama som na vine. Obidve ste rozmaznané deti! A môžeš mi stokrát hovoriť, že už si dospelá ostala si stále dieťaťom! Nevieš rozmýšľať hlavou a robiť správne rozhodnutia! Božena Višňovská buchla dverami od chladničky tak silno, že magnet s rodinnou fotkou jej dcéry letel na podlahu.
Fotka bola ešte z minulého leta na dovolenke v Tatrách, kam ju tentokrát nepozvali. Roky vždy chodila s “deťmi” oddychovať. Strážila vnúčatá, chodila si do prírody oddýchnuť, zoznamovala sa s “užitočnými” ľudmi. Ale tento rok nič.
Dôvody, prečo Boženu neprizvali, jej pripadali veľmi zvláštne.
Mami, tento rok je to ťažšie s peniazmi. Ideme len my s deťmi. Tebe kúpime pobyt neskôr, aby si si tiež oddýchla. Zatiaľ si vyber, kde by si si chcela ísť poleňošiť. Dobre?
Ale Martinka! A deti? Kto sa o ne postará?
Mama, Miňo už vyrástol. Opatrovať môže rovno aj on mňa! A Ela je so mnou. Tento rok nemáme na ten hotel s bazénom, kde sme zvykli bývať. Musíme čosi ušetriť. Ela potrebuje aspoň trochu čerstvého vzduchu, veď poznáš, potom celý polrok ani nezakašle! Keď niet na dobrý animátorský hotel, ideme ako “súkromníci”. Prenajmeme apartmán a budeme deti bdieť samy.
A pre mňa, samozrejme, miesto tam nie je!
Božena bola nešťastná z takejto predstavy. Ísť sama do Piešťan na procedúry, kde jediná zábava je “diskotéka pre päťdesiatnikov”? A to osadenstvo… Nonstop tie isté babky, desaťkrát opakujúce, ako ich koleno ruší spať! To v hoteli bolo lepšie cudzinci aj “svoji”, spoločnosť, kde by mohla predvádzať svoje vedomosti, veď vie dovedna tri jazyky. Ale nie tento raz…
Mami, musíš chápať. Dovolenka nie je len ubytovanie. Je to cesta, strava a všetko ostatné.
To už si myslíš, že vás ozbíjam?! Božena už stratila trpezlivosť.
Ach bože, mama! Prečo to treba vysvetľovať? Naozaj nemáme peniaze pre všetkých! Keby sa dalo, hneď ťa beriem. Ale nejde to. Oprava tvojho bytu, moja chrbtica po minulom roku, doučovanie Miňa to všetko stálo kopec eur. Sme na mizine. Čo odo mňa chceš? Mám zrušiť dovolenku? Nechať deti doma? Sama si videla, ako som makala celý rok.
Pravdaže! Videla som, že si hrozná matka! Na deti nemáš čas ani náladu! Všetko je na mne a tvojej svokre Majke. Brať Elu zo škôlky, Miňa zo školy, krmiť, rozvážať po tréningoch a krúžkoch.
Mami, prestávaj! Miňo sa vozí na tréningy električkou sám! Elu na tanec vozíš raz za čas. Skupina v škôlke robí presne to, čo v tom tvojom krúžku, ale ty si trvala na tom, že deti sa musia rozvíjať.
Tak teraz som vinná?! Božene sa hlas zvýšil do operných výšok, a už si dlaňou masírovala srdce. Ste strašne nevďačné! Ja sa snažím, obetujem a nič vám nie je dosť!
Mama, prosím… Martine stmavli oči, pritlačila si čelo na okno Som ti ozaj vďačná, ale prosím, nerob z toho odboj, dobre?
Božena trucovala ako keby bola v základnej škole. Hrdinsky odišla z obývačky, tresla taškou s novými plavkami a urazila sa.
To ona vedela a milovala urážať sa a vyžarovať chlad tak, že zamrznú aj najbližší kolegovia v robote. Žiadne kriky, žiadne veľké hádky len jednoducho prestane dvíhať telefón, nereaguje na pokusy o zmierenie, a keď už veľkodušne dvíha Martinin telefonát, len vzdychne a zamrnčí:
Martinka, a ak srdce len tak horko-ťažko bije, to je už koniec?
A Martina pustí všetko a beží za Bratislavu na maminu chatu, kde Božena vždy utekala “liečiť dušu”. Martina sa odtiaľ vracala bez energie, šmarila kľúče od auta na predsieňový stolík a, ani nezoblečúc sa, išla si poplakať do spálne prečo jej mama robí toto?
Miňo ochotne prikryje mamu dekou a položartom povie:
Mami, už naozaj nechoď. Babka sa vytrucuje a príde sama.
Ach, Miňo, kiežby som mala tvoju istotu…
Martina vedela svoje. Mama bola vždy taká citlivá, jazykovo nadaná, stále so ženskými románmi pod pazuchou, a urážlivá, že aj dramatické herečky z Slovenského národného divadla by jej závideli. Vedela vyčítať po slovensky, po česky, alebo aj po maďarsky všetko s rovnakou dokonalosťou. Pre malú Martinu bolo chladné “Martinka, choď rozmýšľať do svojej izby!” najväčším trestom na svete.
Slovo “dievčatko” prichádzalo len keď bola Božena šťastná. Ale to bolo asi raz za pol roka. Božena patrila k tým, čo vidia pohár vždy poloprázdny. Nespoľahliví boli jej kolegovia, priatelia, susedia, manžel, zverolekár od susedov Zoznam viedla donekonečna.
Martinka bola kedysi výnimka. Bola v očiach matky génius už ako trojročná ukazovala na písmená v knihe a skladala slabiky, o rok neskôr hrala na klavíri vetu z “Pásla kone na betóne” a vyhlasovala: “Počujem tam muchu!”
Božena sa mala čím chváliť. Dcéra ju poslúchala, brala každú “múdrosť” vážne a bola presvedčená, že mama vie všetko lepšie ako Wikipédia.
Prvý zub času sa ukázal v šestke. V škole samé jednotky, ale naraz dostane Martinka dvojku z diktátu. Božena vyvalí oči, lapá po dychu, a nenechá jej ani vysvetliť.
Martinka, veľmi si ma sklamala! Choď preč!
Martina poslušne odišla, ani nevysvetlila, že jej na hodine prišlo zle a bála sa, čo sa s ňou deje. Nikto jej nevysvetlil, že príde čas Nuž, tieto veci pre Boženu boli “nevhodné”, a tak sa Martinka hanbila spýtať hocikoho. Nemala sa koho, kamarátky vyberala mama, a dievčatá vhodné na rozhovor o živote by neprešli cenzúrou.
Konečne sa jej vyžalovala babka a tá všetko vysvetlila. Božena po ďalšom rozhovore s babkou len zahundrala:
Také veci musí riešiť dcéra s matkou!
Ale ja som nevedela…
Nabudúce rozmýšľaj!
Martina ani nevedela, čo má vlastne myslieť.
To bol prvýkrát, čo sa jej predtým dokonalý obraz mami v podvedomí zakolísal: asi predsa len mama nie je svätica, ako stále o sebe tvrdí. Po tomto nasledovalo viacero rozčarovaní a Božena už menej skrývala nespokojnosť. Pribudol aj legendárny hodvábny šál na čele, keď prichádzala migréna jasný signál, že prebúračka v dome. Nikdy nekričala, len si teatrálne sadala do kresla, zamračene si pritískala prsty na spánky a zavelila: “Martina, ničíš ma!”
V čom a ako už nebolo potrebné vysvetľovať. Martina mala sama prísť na to, čím zas zranila rodinný majestát. Dôvod mohol byť akýkoľvek: od túžby študovať medicínu po spôsob, akým drží lyžicu.
Vieš, ako som ti opakovala, že chirurg je zlý nápad? Tvoj otec odišiel z tohto sveta skôr práve kvôli tej práci. Mal si byť účtovníčka, alebo aspoň právnička. Veď babka tiež hovorila, že zachraňovať ľudí je šľachetné…
Babka môže hovoriť, čo chce. Čo z toho máme? Ja som vdova, a ty si vyrástla bez otca. Treba myslieť nielen na svoje sny!
Tieto hádky trvali až dovtedy, kým Martina naozaj nenastúpila na medicínu. Potom pol roka doma nepadlo viac než suché “áno/nie”. Ďalší test voľba muža. Švagriného Božena neakceptovala.
Dievča moje, nemá niekde lepšieho? Nehovorím o peniazoch, aj keď… Ale vie on, kto bol Hviezdoslav, alebo aspoň raz počul o Dvořákovi?
Roman je super človek… Hlavne ma miluje.
Ale z lásky sa nenaješ a neokúpeš! Pochopíš, ale bude neskoro!
Na svadbe Božena sánkovala očami, polykala slzy do hodvábne utieraného kútika oka a každému rozprávala, že ona bude vždy pomáhať!
Našťastie, práve na svadbe sa nechala zlanáriť Romanovým strýkom dôstojníkom v dôchodku. Jozef Gregor mal galantné spôsoby, vychýrenú francúzštinu a ešte k tomu luxusnú záhradku za Pezinkom, kde Božena konečne našla rozptýlenie (aspoň na chvíľu prestala komandovať Martinu).
V druhom manželstve bola spokojná, Jozef Gregor jej postavil vyvýšený záhon, nosil víno z Francúzska a Božena skutočne rozkvitla. A keď sa Martine narodil Miňo a Ela, babka si ani nemohla pomôcť: “Martinka, aké krásne decká! Miňo je génius celý dedko! Ela je nádhera, má môj nos aj oči! Nechcem sa chváliť, ale tá bude ešte kráska!”
Martina ani neprotestovala. Bola šťastná, že mama je šťastná. Napriek všetkým predpovediam, manželstvo Martiny prežilo. Aj keď Božena nechcela, aby si Martinka s Romanom zobrali hypotéku, lenže Roman mal jasno:
Bude to lepšie. Vy bývajte v byte, my potrebujeme svoj dom. Ak bude treba, zvládnem financie sám. Martinka sa chce vrátiť do práce, namiesto toho, aby bola doma na nervy.
Tvoje deti majú ešte moju babku! Budem ich vodiť ja!
A tak sa Martina vrátila k medicíne, deti rástli, život sa hýbal, kým nedošiel smutný zvrat. Jozef Gregor ochorel a aj napriek Maximovej starostlivosti a lekárom podľahol. Božena plakáva doteraz: “Jozinko, ako si mi to mohol urobiť… Keď som už konečne bola ženou, musel si mi to vziať?”
Do koho sa oborila, prečo je vdova, nevie ani ona. Dnes kupuje dva zväzky bielych klinčekov na hroby dvoch mužov, čo “skrášľovali jej dni”, a voči živým je neznesiteľná.
Martina sa všemožne snaží vyvažovať maminu samotu. Dovolenky, víkendy, sviatky všade je Božena. “Veď som rodina!” obhajuje doma, keď ju kamarátky podpichujú, či nenechá deťom trochu kľudu.
Problém nastal s dospievajúcim Miňom. Kontrola babky ho už prestala baviť. Miloval ju, ale večné “Miňo, čo to je za desnú hudbu?! Ako toto môžeš počúvať?” a už šteká cez dvere a demonštratívne si obväzuje hlavu šatkou. Miňa tieto triky nezaujímali. Hádal sa s babkou ako kamoš s kamoškou.
Ela! Poď sem! Ideme tancovať!
Keď Božena videla deti, ako podskakujú v obývačke na “Horkýže Slíže”, bola na pokraji sily.
Miňo, s tebou by som ešte žila. Ale Ela?! To nie! Zavolám mame!
Zavolaj radšej ockovi. Mama dvíha len vtedy, keď je doma, inokedy operuje! Vieš to!
Roman bral Boženine vyčítky športovo. Večer ju odviezol autom domov, pustil rádio a doma spieval s Miňom refrény najväčších hitov.
Miňove zjavné hudobné sklony bolo treba rozvíjať, a tak Martina navrhla, že mu kúpi gitaru.
Martinka, to už chcete, aby som sa vzdala všetkého?
Mama, o čom hovoríš?
To neprežijem! Chlapec sa má učiť, nie sa blázniť s gitarou!
Ale veď Miňo je jednotkár! Veď si sama tvrdila, že deti majú byť všestranné!
Mala som na mysli niečo úplne iné a ty to vieš! Ach, Martinka, ty zas…
Hádali sa o tom ďalšie dva týždne. Roman stál za Martinou a Božena, na znak protestu, prestala dvíhať telefón, neotvárala dvere a ešte odobrala Martine kľúče od bytu.
Tentokrát to už Martina nezvládla.
Nechce komunikovať? Tak nech! zamrmlala, keď počas umývania riadu rozbila svoju obľúbenú šálku, čo jej Miňo daroval na narodeniny. Práve z tých farebných črepín konečne pochopila: mama ju síce zrejme miluje, ale to neznamená, že musí dovoliť, aby ju donekonečna zraňovala.
Miňo! zakričala na syna, ktorý sa už spúšťal dole schodmi, lebo mama skoro nikdy nekričí.
Som tu!
Vybral si gitaru?
Fakt môžem? oči sa mu rozžiarili, že Martina radšej privrela viečka.
Nielenže môžeš musíš. Ktorú chceš?
Basa! Mami, fakt? Si si istá?
Na stopro ako hovoríš ty!
Čo na to babka?
Že sme rozmaznané deti… Už na to nemysli! Poď, ideme!
Kam? Do obchodu? Hurá! Ešte zoberiem Elu, nech mi pomôže!
Keď si už syna nemohla nevšimnúť, že je najlepší na svete. Kto by už odviedol svoju šestročnú sestru, aby mu poradila pri kúpe gitary?
Gitaru kúpili. Izba sa zmenila na malú štúdiu, partia tam cvičila a nahrávali na mobil krátke videá v jednom dokonca Ela spievala s bratom a zrazu sa video stalo hitom na Instagrame.
Martina bola šťastná, že deti sú v pohode a Miňo už netrucuje. Večer po službe objímala deti, ktoré jej šuškali nové nápady, a vedela, že robí správne.
Božena… tá len čakala a čakávala. Každý deň upratuje, varí niečo sladké, aby sa dcéra vrátila a poprosila o odpustenie, ako vždy.
Lenže týždeň prešiel, potom druhý, a Martinka nikde.
Najskôr neverila, potom sa naštvala, ešte si aj prisahala, že keď sa raz dcéra ozve, neodpustí len tak, a napokon ju nahlodali pochybnosti. Že možno, konečne niekto ukázal, že nie všetko na svete sa točí okolo jej nálad. S Martinkou to však nikdy nevedela “len tak” skoncovať, lebo ju už mala naozaj rada.
Mesiac, dva… nikto neprišiel, žiadne návraty.
Táto realita Boženou zatriasla. Nechápala, aká je to strašná nevďačnosť po všetkej jej obeti. Vari slovko v hneve povedané má zničiť rodinu? Behala ako korčuľarka po byte, zatiaľčo ticho jej pílilo uši.
Prišli jesenné dažde, pokapala úroda na záhrade a Božena konečne prijala, že takto to už ďalej nepôjde.
Sedela doma, cmúľala obľúbený rumančekový čaj a pozerala, ako v susedovej záhrade deti v gumákoch pobehujú po mlakách. Kdysi chcela svojho Semka presvedčiť, aby dal vysoký plot, ale on remcal, že kovaná brána od kamaráta sa predsa nevyhodí.
Susedia boli uznávaní vysokoškolskí učitelia výchovná elita: päť kúzelných vnúčat. Najmladší pobiehal cestičkou a Božena si uvedomila, že môže sedieť doma, láskať si ego a čakať, kedy bude ona tá, čo kúpi biele klinčeky Martinke. Komu tým prospeje?
Položila šálku, o desať minút už nakladala Škodu Fabiu z dvora.
Nedeľné cesty boli voľné, k rodinnému domčeku Martiny v Svätom Jure došla rýchlo, ale keď zabočila do uličky, zrazu spanikárila. Prvýkrát musela urobiť prvý krok ona nebyť tá ukrivdená.
Všetky plány jej však zlyhali hneď po otvorení bránky. Dvere dokorán, zhora rachot zjavne bicie, gitara, spev…
A na kuchyni vidí, ako Martina mieša rizoto a spieva na plné hrdlo “Pánko učiteľ smútok zjedol!” a Eľa tlieska a pokladá poháre na stôl.
Mami, dohliadneš na mäso? O chvíľu obed. Chlapci ešte dokončia skúšku a ideme za stôl. Si hladná?
Božena len prikývla, zhodila bundu a ticho si povzdychla:
Áno, som.
Výborne, poď! Martina žmurkla, Eľka rozjasnene zahlásila:
Pamätám si! Babka, už nechodím na tanec, som v speváckom zbore! Miňo vraví, že mi to ide výborne!
Božene sa začali lesknúť oči, takže rýchlo schmatla poháre a išla hore:
Tak ukáž mi tu basgitarku, Miňo. Krásna je?
Veľmi! Ukážem ti!
Eľa preskákala po schodoch, Martina mykla hlavou na mamu:
No? Čo stojíš, poď! Najťažší krok máš za sebou…
A Božena prikývla, vyšla hore za vnukom, Miňo jej seriózne ukázal gitaru ako dospelák.
Niečo sa zmení.
Nie všetko, nie navždy. Veď každý zostáva sám sebou. Rozdielnych názorov a výmen bude ešte dosť… Ale všetci si už naplno uvedomili: Kto chce, aby ho počuli, musí sám začať počúvať. A potom bude všetko tam, kde má byť rodina pri sebe. A čo viac človek môže chcieť?
