Rôzni ľudia
Barborka bola odjakživa špecifické dieťa. Ja aj Zuzana sme to vedeli, boli sme si na vine rozmaznávali sme dcéru až príliš. Ale ako by sme ju nerozmaznávali? Taká krásna, jemná, a tak ťažko sme sa k nej dopracovali. Zuzana roky nemohla otehotnieť. Čo všetko sme neskúsili. Behali sme po všetkých doktoroch, dokonca aj v Bratislave sme boli. Všetci vždy len krčili ramenami a tvrdili, že je všetko v poriadku.
Ak je teda všetko v poriadku, prečo sme dieťa nemali? Nakoniec nám jeden starší lekár poradil skúsiť bylinky. Tak sme našli jednu starú bylinkárku z Podpoľania, tá dala Zuzane smradľavú tinktúru, vraj pár kvapiek denne. Zuzana sa bránila, ale nakoniec poslušne pila a zrazu bol zázrak. Zuzana otehotnela. Šťastie nám bolo priam roztrhnúť! Ja som sa radoval tak, že nás počul celý panelák.
Tehotenstvo bolo mimoriadne ťažké. Bol som presvedčený, že dcérku nedonosíme. Zuzanu neustále napínalo, nevládala nič zjesť a každú vôňu ledva zniesla, opúchali jej ruky, nohy, nespávala. Takmer nevychádzala z bytu. Keď prišli kontrakcie, vydýchol som si, ale to boli len začiatky. Pôrod bol taký vážny, že po vyše desiatich hodinách jej museli urobiť cisársky rez. Malá sa narodila slabá a unavená, Zuzana stratila veľa krvi a dva dni visela medzi životom a smrťou. Ale napokon všetko dobre dopadlo. Zuzana sa zotavila, po mesiaci v detskej nemocnici sme sa konečne vrátili domov. Ja som sa nevedel dočkať, kedy budem malú opatrovať, mal som pocit, že mi exploduje srdce od radosti.
Teraz už bude život šťastný, máme skutočnú rodinu, všetko bolo, ako som si vysníval.
Keď mala Barborka päť, sadol som si raz večer k Zuzane:
Zuzi, musíme postaviť dom. Ako sa pomestíme v tejto garsónke? Barborka je zatiaľ drobnosť, ale o chvíľu vyrastie a každé dievča potrebuje vlastnú izbu.
Zuzana ma vždy podržala, teraz však váhala. Kde na to vziať peniaze?
Mám plán. Netreba stavať naraz, pôjdeme postupne, pomaly to dotiahneme. Nebudeme sa ponáhľať, ono to pôjde, ver mi.
A mal som pravdu vlastný dom, vlastný priestor, to je to najlepšie, čo môže rodina mať.
No snu nebolo súdené splniť sa. Po polroku Barborka ťažko ochorela. Najskôr obyčajné prechladnutie, potom zapálené ušká, ďalšie komplikácie Zuzana s malou behali po nemocniciach, prevozili ich hádam po celom kraji. Zadlžili sme sa strašne, no po troch rokoch sa Barka postavila opäť na nohy.
Na dom už nebolo ani pomyslenia. Len aby sme zvládli dlh, ktorý nás dusil. Vedel som, že Zuzana na dom myslí, len mlčí.
Barborka dospievala, bola samostatná. Zuzana nastúpila do martinskej fabriky tam boli lepšie peniaze. Spolu sme verili, že už vydržíme a azda predsa ten dom raz domurovávame.
Podarilo sa nám splatiť všetko, keď mala Barborka štrnásť. Stále mala nové požiadavky šaty na stužkovú, nový kabát, ako mala Katka od susedov Dospievajúce dievča, všetko bolo jasné. S blížiacou sa maturitou sme šetrili, že keď Barborka odíde na výšku, pustíme sa do stavby znova. Lenže samozrejme, nič nebolo také, ako sme plánovali. Barborka sa dostala na univerzitu do Bratislavy a odišla do hlavného mesta.
Za dva roky som vyhnal steny domu do pása. Okrem okien a dverí boli všade zatiaľ len drevené zásteny, ale už sa tomu dalo hovoriť dom. O ďalšie dva roky
V jedno sobotné popoludnie sme len dorobili okno, úplne uťahaní, ale šťastní. Zvoní zvonček, Zuzana ide otvoriť a na prahu stojí Barborka s obrovským brušiskom. Za ňou sa moták dlháň s copíkmi.
Barbora, čo to je?
Zuzana pozerá na brucho.
Maminka, prosím ťa, to je bruško, tam máme s Romanom dieťatko. Mimochodom, zoznám sa toto je Roman. Bude bývať s nami, budeme sa brať.
Roman prikývol a zase žul žuvačku.
Vidím, ako za Zuzanou stojím, len tak som dovolil mladým vojsť dnu. Sadli sme si ku stolu. Prvý som prehovoril:
Barbi, prečo si nám nepovedala?
Aby ste ma moralizovali?
A škola?
Čo škola, zvládnem aj bez nej. Roman skončil prvý semester a nechal to žije si.
A kde Roman pracuje, keď nemá školu?
Oci, prečo hneď začneš? Zatiaľ nikde! Ešte si nenašiel, čo by chcel robiť.
Roman zas významne prikývol. Už som nevydržal:
No a z čoho budete žiť, ak obaja nemáte prácu a čakáte dieťa?
Barborka neveriacky pozerá:
Mám predsa rodičov!
Odišiel som do kuchyne, aby som sa neprehriekol. Zuzana sa pridala. Postavili sme sa k oknu, nič sme nehovorili. Spali sme na zemi, mladí na pohovke.
Ráno som Zuzane povedal:
Poďme do domu. Jednu izbu opravíme a pomaly dorobíme zvyšok. Byt necháme mladým, ako svadobný dar.
Zuzana chvíľu rozmýšľala, ale súhlasila. Potešili sme deti nadšenie bolo úprimné. Zbalili sme len základné veci, aby v byte steny neboli prázdne. Keď prišiel sťahovák, ešte raz som dcére povedal:
No vidíš, byt je tvoj. Staraj sa, dcéra moja.
V dome nebolo nič. Ale Zuzana si nikdy nezúfala. Z práce domov, obstarala ma, oprala v lavóre, vodu nosila zo studne tristo metrov, domácnosť, a ešte pomáhala mi pri stavbe. Tlačili sme kamene, miešali betón. Zuzanu som chránil od najťažšej roboty, ale nechcela oddychovať, nechcela sa na mňa len dívať.
Sem-tam Barborka prišla po peniaze. A vždy sme našli nejaké, ale stavba nás pohlcovala.
Raz už som nevydržal a šli sme s návštevou za Barborkou a Romanom.
Roman, ešte stále nepracuješ?
Oco, nie je žiadna dobrá práca. Nebude sa predsa lámať za pár euro v stavebninách!
A to nemieniš živiť rodinu?
Do toho som stopol Barborku:
Chcem počuť odpoveď od tvojho muža.
Roman prestal žuvať.
Myslel som, že betón miešať a tehly nosiť nebudem musieť.
A čo si si myslel? Že sa oženíš, pripletieš dieťa a všetko z neba padne? Tak to nechodí zodpovednosť máš nosiť. My večne nebudeme.
Keď sme sa chystali domov, Barborka vyšla von:
Tvoj leňoch nič nerobí nech príde pomôcť stavať dom, veď vám raz zostane.
Prečo by vám mal pomáhať? Vy ste to vymysleli, teraz ste nás do toho zatiahli!
Mlčky som nastúpil do auta. Zuzana ešte podala dcére pár desiatok eur. Urobil som sa, že to nevidím. Dcéra je dcéra
O týždeň Roman našiel prácu nie v stavebníctve, v nejakej kancelárii, nos a podaj, plat slabý, ale aspoň niečo. Lepšie ako nič.
Keď sme makali na dvore, často nás z diaľky pozoroval susedov chlapec, mohol mať desať, jedenásť. Neraz sa chystal pomôcť, ale hanbil sa. Žil s babkou v starom domčeku za jabloňami. S Zuzanou sme si večer radi dali čaj na dvore. Telo oddychovalo, na duši teplo. Dom sa menil pomaly, ale menil sa.
Jedného dňa som chlapca zavolal. Zuzana urobila ešte jeden čaj, nasypala koláčiky.
Ako sa voláš, chlapče?
Dobrý deň, ja som Janko.
Chlapec si nervózne sadol, podakoval sa za čaj.
Takže sme teraz susedia.
Áno, susedia.
Rozprávali sme sa. Rodičia mu zomreli, keď bol maličký, býval s babkou, staručkou a chorľavou. Ale mal ju rád a pomáhal jej so všetkým.
Pred odchodom sa pýtal:
Mohol by som vám sem-tam pomôcť? Je leto a doma je nuda.
Pozrel som na Zuzanu.
Smiem, babka nebude nadávať?
Nie, čo by, je dobrá.
Na druhý deň ma Janko už čakal. Bol šikovný, rýchlo chápal, čo hovorím. Zuzanu som poslal preč:
Zlato, nechaj to na chlapov. Prvý raz mám poriadneho pomocníka, o chvíľu sme hotoví!
Zuzana sa usmiala a vyšla na dvor. Všimla si babku, sedela na lavičke. Zuzana šla priamo k nej.
Pani Petronela bola naozaj úžasná. Láskavá, rozumná, zhovorčivá. Zuzana sa pýtala, či nebude vadiť, ak Janko občas pomôže. Babka sa len usmiala:
Mohla by som byť proti? Je dobre, keď človek človeku pomôže. A Jankovi len prospeje, naučí sa, aspoň nebude šantiť za psami.
Zuzana sa zasmiala, pozrela na mňa. Vždy ma milovala, vždy stála za mnou, dúfala, že aj Barborka si raz vyberie takého muža, ale život zaúradoval inak.
Znova sa otočila k Petroneli:
Príďte k nám večer na čaj. My vždy popíjame večer vonku.
Videla som, rada prídem, priateľstvo treba pestovať.
Večer sme dlho sedeli na dvore. S Petronelou a Jankom, debatovali o všeličom, ja s Jankom o vodovode, baby o svojom.
Na druhý deň Barborka porodila. Ja so Zuzanou okamžite do nemocnice, nakúpili sme plienky, košieľky, ovocie. Aj Roman tam bol, prekvapivo, aj s kvetinou. Doma sme to oslávili, urobil som čerstvé klobásky nech si to užijeme, veď sa to nerodí každý deň. Pozvali sme aj susedov, Petronela zo srdca blahoželala. Malé deti sú radosť.
Barborku a dieťa priviezli domov. Roman zrazu prebratý, doma pripravená postieľka. Azda tá samostatnosť mu prospela. Aspoň nepil, to bolo plus. Prvé mesiace chodila Zuzana pomáhať, ale raz započula, ako Roman hovorí Barborke:
Načo tvoja mama toľko chodí? Veď to zvládneš sama. Sme rodina, netreba nám rady a návštevy.
Zuzanu zabolelo, čakali sme vnúčatá, ale ona prestala chodiť. Ak niečo priniesla, odovzdala to v predsieni. Barborka pochopila, asi aj vedela, ale nič nevravela. Začalo jej liezť na nervy, že matka je stále na blízku.
Medzi mnou a Jankom bolo hlboké priateľstvo. Petronela so Zuzanou si tiež padli do oka, boli ako rodina. Na začiatku šk. roka som Janka zobral do Martina kúpiť mu oblek a novú tašku do školy. Petronela bola nesmierne vďačná, plakali sme spolu Janko mi bol ako vlastný syn.
Jednej chladnej zimnej noci, prešlo už pár rokov od sťahovania, pribehol Janko domov, bledý ako stena. Petronela mala už 85, slabla, chradla. Zuzana vybehla s ním k nim, ja som len prikývol, keď sa vrátila Petronela odišla. Janko plakal, objal som ho, nebolo treba hovoriť. Zuzana vybavila pohreb, Janko ostal s nami, mal len štrnásť, a budúcnosť neistú. Asi detský domov. Rozhodol som sa, že to nedopustím.
Po pohrebe som úradov vybavil, čo sa dalo Janko zostal u nás ako zverenec, ešte za to sľúbili pár eur mesačne ako príspevok.
Medzitým u Barbory v byte pribudla Romanova sestra s dieťaťom vyhodil ju muž. Malý byt sa zmenil na zmätok, ale neťažkala sa, my sme sa už nestarali.
Janko bol čoraz viac naším. Vždy ochotný pomôcť, ťažké tašky som už ja ani Zuzana nenosil. Do dôchodku sme šli s tým, že Janko, hoci polosirota, musí študovať dali sme mu čo najviac. Napriek tomu nás prekvapil, našiel si brigádu, študoval, nič nevyžadoval, mal stipendium aj vlastný zárobok. Vídam ho každý víkend, vždy objíme, donesie koláč, jabĺčko.
A potom Zuzana ochorela. Chudla, slabla, nevládala nič. Presvedčil som ju, nech ide do nemocnice. No lekár si ma potom zavolal:
Má vaša žena rakovinu. Žiaľ, v pokročilom štádiu. Držte sa. Viac ako pol roka nemá.
Akoby sa vtedy všetko zrútilo. Moja Zuzana, ešte len šesťdesiat, ešte mala žiť! Zavolal som Barborke.
Dcéra, mama je chorá.
No, je mi to ľúto, ale neviem, čo zmôžem.
Má rakovinu, má pol roka
Nevedel som hovoriť ďalej. Barborka sľúbila, že príde, ale cítil som, že skôr zo zvyku. Prišla len raz. Keď Zuzanu pustili domov, lekár mi povedal, že zanedlho bude odkázaná na moju pomoc. Bol som pripravený. Vedel som máme predsa dcéru. Ozaj príde pomôcť?
Prišlo to o mesiac sám už na všetko nestačím, zavolal som Barborke:
Barborka, prídeš?
Zasa? Musím každý deň jazdiť hore-dolu? Uvidím, snáď áno, ale sľúbiť nemôžem.
Čakal som. Necítil som už hnev, len smútok. Vychovali sme ju sami prečo je taká?
Neprišla. Nikoho som viac nevolal. Sám ako-tak som Zuzanu opatroval, večer unavený, noc plná sĺz. Zuzana plakala:
Čím to je, že len ubližujem sebe aj tebe? Už by som chcela odísť.
Nesranduj, Zuzi Vieš, že bez teba tu neviem byť.
A čo Janka toho musíš ešte oženiť! usmiala sa cez slzy.
O mesiac odišla. Janko plakal otvorene, dvadsaťdva, štúdium skončené, a toto Nevraviac, že Zuzana umierala, ale Janko jazdil a všetko vycítil.
Potom šiel do Martina, podnájom, práca, šéf si ho chváli, čakalo ho veľa dobrého. Ja som sa v dome cítil prázdny. Ale dom, ktorý so mnou Zuzana a Janko staval, bol nádherný. Všade teplo, útulno, voda aj kúrenie v poriadku. Všetko z lásky Zuzanine ruky.
Janko chodieval často, iba tak na čaj. Prosil som, nech sa prisťahuje, zbytočne platí nájom. Mal na všetko odpoveď: Musím sám. Barborka prišla málokedy požiadala o peniaze alebo si niečo zobrala. Chodila po dome, obzerala, kam sa raz presťahujú, lebo s Romanom a rodinou boli v bytíku skrčení. Už by asi dávno bývali tu, ale Roman s otcom si nerozumeli.
Aj mňa dom opustil. Po Zuzaninej smrti mi všetko padalo z rúk, srdce pobolievalo, zadýchal som sa. Pil som tabletky, na odporúčanie susedy. Janko mi nadával:
Takto si so zdravím hazardovať nemôžeš. Choď na vyšetrenie.
Odmietal som: Starnem, to je všetko.
Raz večer mi tak zvieralo hrudník, že som skoro skolaboval. Volal som Barborke:
Dcéra, srdce mi vysadzuje
Oco, daj si tabletky, alebo zavolaj sanitku. Nemám čas po práci šalieť cez celé mesto.
Zložila. Zavolal som Jankovi:
Prepáč, nie je mi dobre.
Janko nič nevravel, len: Prídeme hneď, drž sa.
Prišli dvaja s ním dievča, objavila sa Alica, o ktorej Janko spomínal. Zistil som, že je zdravotná sestra. Prezrela ma, zavolali sanitku, obaja boli so mnou na pohotovosti, prišli denne. Povedal som Jankovi, nech si Alicu vezme, je výborná. On: Počkáme, chceme najprv bývanie a niečo našetriť.
Keď prišli pre mňa do nemocnice, boli to Janko s Alicou. Barbora mi radila taxi. Doma sa Alica pustila do varenia, spísala Jankovi zoznam na nákup:
Navarím vám na dva dni, len si zohrievajte, zajtra mám službu.
Zlato, zvládol by som to aj sám.
Ale kdeže, vy potrebujete oddych.
Večer prišla aj Barborka, prešla sa po dome, pýtala sa, ako sa mám. Už som nevydržal.
Dcérka, ani do nemocnice si neprišla
Oci, mal si tam lekárov, ja by som sa zbytočne z práce odhlasovala. Pomohlo by ti to?
Uľavilo by sa mi, si predsa moje dieťa.
Daj pokoj s tými rečami.
Nezvyšuj hlas, s mamou si neprišla, ku mne tiež nie. Si naozaj naša dcéra?
Barbora vybuchla:
Už ma tvoje fňukanie nebaví! Keby si konečne zomrel! Bývaš tu sám v dome, my v malom byte natlačení Nehanbíš sa? Už si sa načakal, buď aspoň rozumný nám by prospelo konečne sa sem presťahovať, ale čo si nám pomohol?
Vybehla von, prudko zabuchla dvere. Ani ma to neranilo. Čakal som niečo podobné, len som si nikdy nemyslel, že dcéra mi bude priať smrť. Rozhodol som sa. Musím sa poradiť so Zuzanou. V poslednom čase sa mi často snívala, verím, že príde aj dnes.
Ráno sa mi uľavilo, vyspal som sa dobre. Janko volal:
Oci, ako ti je?
Janko, že by si mi našiel notára, čo príde domov?
Samozrejme, niečo chceš vybaviť?
Áno, mám tu niečo na srdci.
Zavolám ti, keď to zariadim.
O tretej prišiel notár. Trochu sa čudoval, čo chcem urobiť, no nezdržiaval jeho práca bola spraviť papiere. Všetko sme vybavili za hodinu. Sadol som si napísať list.
Janko, ak toto čítaš, už tu nie som. Neplač, už som s mojou Zuzanou. Alicu si váž, je skvelá a teba mám ako vlastného syna. Priala by ti skvelú rodinu. Čo najskôr sa vezmite, a dom, čo ostáva po nás, je tvoj. Budeš tu môcť priviesť ženu, deti, nebúri sa, nezháňaj majetok navyše. Tento dom je takmer celý tvoja zásluha, postaral si sa o mňa ako o otca, preto si to zaslúžiš. Rozhodli sme tak so Zuzanou.
Všetko som dal do obálky, vzal spoločnú fotku, ľahol na gauč a pohladil ju. Spomínal, ako sme sa zoznámili, vzali, žili
Janko s Alicou vystúpili z auta. Janko niesol tašku plnú ovocia a potravín. Vošli do dvora, v dome ticho, nik ich nečakal, ako bývalo zvykom. Janko otvoril dvere, pozrie na Alicu a zrýchli krok. Uvidí ma ležať na gauči, v rukách držiac fotku Zuzany. Taška mu padla, jabĺčka a pomaranče sa rozkotúľali.
Oci
Alica už ku mne pristúpila, pozrie na Janka, len pokrúti hlavou. Janko padne na kolená, plače. Alica ho necháva. Vie, aký vzťah medzi nami bol.
Keď dorazila Barbora s Romanom, Janko našiel list. Čítal, zatiaľ čo Barborka s Romanom behali po dome s metrom. Janko dočítal, ukázal list Alici. Tá sa obrátila k Barborke:
Barbora, otec ti pred smrťou písal list, je môj, ale zíde sa aj vám…
Barbora prečítala, očervenela a skríkla:
Starý blázon, totálne zmätený! Mal zomrieť skôr, kým mal rozum! Toto ešte uvidíme!
Vyletela von z domu ako strela. A koľko v nej bolo zlobyJanko ostal stáť uprostred obývačky, nad hlavou mu visel ťahavý pokoj, ktorý tak dlho dom chráni. Alicu jemne objal okolo pliec. V okne sa mihol jarný vietor, pohol záclonou, až ako keby poslal tichý úsmev z minulosti.
Vieš, zašepkala Alica, možno to nie je veľká rodina, ale je to naozajstný domov.
Janko prikývol. Po prvý raz sa v ňom nehromadil smútok, len hlboká vďaka. Láska, čo tu zostala, patrila teraz jemu a Alici a všetkým, ktorých ešte privedú k večernému čaju na dvor.
O pár týždňov dom opäť ožil. Prišli susedia aj starí priatelia, deti behali po záhrade, vôňa bábovky s kakaom a lipového čaju sa niesla až na ulicu. Alica zasadila nové ruže k Zuzaninej hortenzii. Janko večer stál na prahu, díval sa do súmraku nad kopcami. Počul v šere šťastný smiech. Otcove slová mal stále v srdci.
Kým sú ľudia, čo si pomáhajú, dom je vždy domovom. Dom plný rôznych ľudí, ale jednej lásky čo sa nikdy nevyčerpá.
A vtedy Janko sťaby počul, ako v tichu dohasínajúceho dňa niekde za záclonou šepne Zuzana: To je ono, Janko už nikdy nebudeš sám.
Janko sa usmial, vzal Alicu za ruku a vošiel dnu, kde na nich čakal svetlý, živý domov.
