Už od detstva som človek, ktorý dokáže pomôcť aj nepriateľovi vo chvíli, keď to najviac potrebuje. Nikdy ma nenapadlo, že moja svokra bude tá, ktorej budem podávať pomocnú ruku. Napriek všetkým predsudkom je moja svokra úžasná žena láskavá a slušná. Nedávno ju však postihla nehoda: vážne ochorela, musela byť hospitalizovaná a ani po prepustení sa sama nevedela postaviť na nohy.
Bez toho, aby som sa radila s manželom, som ju vzala domov, kde sme sa o ňu mohli obaja starať. Myslela som si, že manžel bude rád, že jeho mama je v dobrých rukách. No po ceste domov svokra pôsobila sklesnene, ako keby chcela niečo povedať, ale nevedela nájsť odvahu. Pomohla som jej vojsť do bytu, urobila som jej pohodlnú posteľ a šla som do kuchyne uvariť vývar. Chcela som potešiť nielen svokru, ale aj manžela.
Keď však manžel, Pavel Lacko, prišiel domov a videl svoju mamu, pýtal sa, čo robí “ten príživník” v našom byte a chcel ju hneď vyhnať. Len s veľkým úsilím sa mi podarilo ho zastaviť. Nebyť mňa, svojich vlastných rodičov by vyháňal z domu. Sme stále manželia, ale jeho správanie ma veľmi sklamalo.
V živote sa ukazuje, že láskavosť a pochopenie často narazia na nepochopenie a nevďačnosť. Dôležité však je, aby sme sa nenechali znechutiť pravý charakter sa pozná v činoch, nie v slovách, a pomáhať druhým, aj keď si to momentálne nevážia, je to, čo nás robí naozaj ľuďmi.
