Eva sedela pri stolíku útulnej reštaurácie v centre Bratislavy a čakala na svojho ženícha Martina. Bol nejaký napätý, každú chvíľu vytiahol telefón a nervózne pozeral na displej.
— Martin, dnes si nejaký zvláštny. Čo sa deje? — spýtala sa, snažiac sa neprezradiť znepokojenie.
— Počkaj chvíľu, všetko ti vysvetlím. Len čakáme na rodičov… — odmietol ju rukou.
— Akých rodičov?
— Mojich. A ešte pár ľudí s nimi. Neprišli sme sem len na večeru — potrebujeme niečo prediskutovať.
Eva sa stuhla. Poznala Martina už pol roka a naučila sa podľa tónu rozoznať jeho „dôležité rozhovory“. A tie nikdy neskončili ničím dobrým.
O desať minút neskôr sa k ich stolíku priblížili Martinovi rodičia — Ján a Zuzana, za nimi neznámy pár.
— Zoznámte sa: toto je Peter a Monika, — povedal Martin s širokým úsmevom. — Zaujíma ich tvoj byt. Chceli by si ho prenajať dlhodobo.
— Môj… byt? — Eva sotva udržala vidličku.
— Samozrejme. Majú vážny záujem — sú ochotní platiť 500 eur mesačne. Po svadbe sa presťahujeme k mojim rodičom. Majú dom za mestom, je tam dosť miesta. Načo nechať byt prázdny? Bude nám vynášať!
Eva cítila, ako jej premrzli prsty. Martin, nevšímajúc si jej stav, vytiahol z priečinka papiere.
— Pozri, už som to všetko dohodol s bankou. Presunieme tvoju hypotéku na nás oboch — úroková sadzba bude nižšia. A splácanie jednoduchšie.
— Ty… si už o všetkom rozhodol? — Elenin hlas sa triasol. — Ani sa ma neopýtal?
— No tak nebuď detinská! — vložila sa Zuzana. — Martin sa stará o vašu budúcnosť. Ste predsa už skoro rodina!
Peter a Monika sa na seba pozreli.
— Prepáčte, ale byt je na vás? — spýtala sa Monika Martina.
— Zatiaľ nie, ale…
— Tak v tom prípade nám také podmienky nevyhovujú, — chladne povedal Peter. — Nevedeli sme, že majiteľka o tom ani nevie. Zbohom.
Vstali a odišli, nechávajúc za sebou trapné ticho.
— No vidíš, — nahnevala sa Zuzana. — Takých slušných ľudí si odohnala! A všetko kvôli tvojej scéne, Eva!
— Scéne? — Eva pomaly vstala. — To nie je scéna. To je moje právo rozhodovať o mojom bývaní.
— To myslíš vážne?! — Martin zbledol. — Veď sme si všetko naplánovali!
— Ty si všetko naplánoval. Za nás oboch. Bezo mňa. A ja nechcem budovať budúcnosť s človekom, ktorý to považuje za normálne.
— Eva, poďme to v kľude…
— Nie. Žiadna svadba nebude.
Vyšla z reštaurácie bez otočenia. A už mu nikdy neodpovedala.
Doma, sediac na parapete s šálkou horúceho čaju v rukách, si len pomyslela:
„Radšej sama — ale s rešpektom k sebe, než s niekým, kto tomu nerozumie.“
