Dnes som si uvedomil, ako som sa prepočítal.
Po tom, čo Lívia dostala v banke povýšenie, zmenila sa. Z tichej a pokojnej ženy sa stala podráždená, ostrá a neustále niečo žiadala. Ján, jej manžel, tomu nerozumel: „Čo sa to s ňou stalo? Predsa všetko bolo v pohode.“ Lívia mu vyčítala, že doma nič nerobí – vraj všetko je na nej: varenie, dieťa, upratovanie. Ale Ján nevidiel problém. Myslel si: „V panelákovom trojizbáku v Košiciach pre muža nič nie je. Poličky visia, kohútiky netečú. A variť – to nie je mužská práca.“ Raz si vypýtal kapustnicu, naznačil – a v odpoveď počul: „Ak si olúpeš zeleninu, uvarím ju.“ Vykrikoval: „Olúp si ju sama! Si žena!“ Lívia čoraz častejšie zostávala v práci, syna zo škôlky zvykli brať až posledného. Jánovi chlapca bolo ľúto, ale ísť tam sám? Čo ak ho požiadajú, aby niečo presunul alebo opravil?
Malo mu za to, že ho už žena neváži. Stále častejšie brblal: „Načo si to povýšenie vôbec chcela? Keby si ostala tam, kde si bola, všetko by bolo ako predtým.“ Lívia mu pokojne odvetila: „Vráť sa do oddelenia rozvoja, dosiahn svoje povýšenie, zarábaj viac – ja sa vzdám práce, budem variť polievky a starať sa o syna. Lenže z dvoch platov už nevyžijeme. Moja mama nám pomáhala, teraz má vlastné výdavky.“ Ján sa len nahneval: „A jej napadlo robiť rekonštrukciu!“
Sám sa nehnal za kariérou. Videl, ako jeho šéf maká cez víkendy, a vravel: „To vďaka, nie. Ja si odpracujem svoj čas – a domov.“ No čím viac Lívine výčitky počul, tým viac v ňom rástla zatrpknutosť. Rozhodol sa: „Ak chce byť šéfka, nech zažije, čo je osamelosť.“ Začal častejšie zostávať v práci. A potom sa zapletiel s kolegyňou z účtárne – s Vierou. Nebola kráska, ale mala príťažlivú postavu, nežný hlas a vždy čerstvé koláče.
Viera mala malého syna, ale Jána to netrápilo. U nej sa cítil potrebný: teplá deka, horúca večera, obdivný pohľad. Stretávali sa čoraz častejšie. Medzitým Lívina mama začala vyzdvihovať vnuka zo škôlky – Lívia bola ponorená do dôležitého projektu. Ján sa tešil: „Takže dobre. Ona nevarí, ja nehladujem. Viera ma nakŕmi a pochváli. Čo je spravodlivejšie?“ Lenže Viera mala svoje pravidlá. Keď prišiel bez sladkostí, parfumu alebo peňazí na „niečo pekné“, zachmúrila sa. Večera bola skromnejšia, nežnosť chladnejšia.
Ján to znepokojovalo, ale upokojoval sa: „No a čo. Nežiada si lásku – len trochu pozornosti a peňazí. A Lívia, keď zistí, že odchádzam, potom si to rozmyslí.“ Keď Viera bez morania požiadala o kožuch, pochopil, že je čas ukončiť túto komédiu.
Vrhol sa domov, počkal, kým sa Lívia vráti z práce, a s pochmúrnym pohľadom vyhlásil:
„Lívia, dosť. Som muž! Potrebujem večeru, poriadok doma, čisté ponožky! Prídeš skôr ako ja – prečo si neuvaríš polievku? Alebo je pranie príliš ťažké?“
Lívia sa potichu prezliekla, odložila tašku na zem a unavene sa spýtala:
„To je všetko?“
„Nie!“ povedal s patosom. „Odchádzam! K inej! K žene, ktorá si ma váži! Mám vecí dosť – čau! Bývaj tu sama!“
„Správne,“ prikývla Lívia. „Choď. Už som unavená z lenivého fňukána. A byt nechaj. Hypotéku som splácala ja. Advokát potvrdí, že si do neho nevložil ani cent.“
Jána to zrazilo ako studená voda. Čo? Kde sú prosby? Kde sú slzy? Čakal, že sa ho Lívia bude chytiť, prosiť, aby ostal. Namiesto toho len chladná kalkulácia.
So zúrivosťou v srdci si zbalil tašku a vyrazil k Viere. Sebaisto zaklopal: „Milá, teraz som s tebou. Navždy!“ Otvorila, prezrela si ho od hlavy k päte a skrížila ruky:
„A prečo si myslíš, že som ťa pozvala bývať? Mám dieťa, prenajatý byt, malý plat. Ty nie si riešenie, ty si náklad. Ak nevieš prispievať, vypadni.“
Dvere sa mu zatvorili pred nosom. A on tam zostal – s taškou, rozbitým sebavedomím a prázdnymi rukami. Nikomu nepotrebný. Ani žene, ani milenke. A po prvý raz za mnoho rokov – skutočne sám.
