Rozvod… To slovo jej prebehlo hlavou, keď stála s tácom v rade v jedálni. Zdenka sa prebojovala cez dlhú frontu a rýchlo povedala mladému chlapcovi za pultom: “Tri polievky, tri gulášy a tri kompóty, prosím.” Na táci nebolo miesta. Niekoľkokrát sa pozrela na stôl, kde na ňu čakal manžel a syn. Syn mal len desať, takže sa mu nedá vyčítať, že nepomohol. Ale manžel? Ten sedel, zahĺbený do telefónu, ani nezvedol oči. Zdenka musela ísť dvakrát. Pod výrečnými pohľadmi ostatných v rade preniesla jedlo na stôl.
Manžel, stále neodtrhnutý od telefóna, pritiahol k sebe tanier s polievkou. Ochutnal a zavrčal: “To je hrachová? Ja hrachovú nechcem. Mohla si sa opýtať.”
“Mohol si prísť a vybrať si sám,” unavene odpovedala Zdenka. “Nečítam myšlienky.”
“To by bolo! Čo by sme robili, keby sme obaja stáli v rade? Stačilo sa opýtať.”
Zdenka sa sklonila nad polievkou a radšej nič nepovedala. Bolo to stále to isté. Jura bol večne nespokojný. A desaťročný syn Tomáš ho kopíroval.
“Fuj, mama, priniesla si guláš? Ja guláš nemám rád, ty to vieš!”
“Naša mama myslí len na seba,” dodal Jura, stále zaseknutý v mobile, no pritom zhltal polievku, ktorú len čo odsúdil.
“Jedz, čo ti dajú,” okričala Zdenka na syna a obzrela sa, či to nikto nepočul. V jedálni bolo nabito. Hostia sa ponáhľali na raňajky, aby stihli more. Zdenka tiež chcela ísť, ale nevedela, či pôjdu všetci, alebo len ona s synom. Jura by radšej ležal v izbe. Včera reptal, že je to ďaleko. A samozrejme, chyba bola jej. Ona vybrala tento penzión. Hoci mu stokrát navrhla, aby vyberali spolu. Jura len mávnol rukou a nasral sa: “Ty čo, sama nevieš vybrať? Nechaj ma odpočívať po práci. Urvi to sama. Čo je na tom zložité?”
No tak ho “urvila”. A ako vždy, všetko bolo zle. Penzión ďaleko od mesta, žiadne pamiatky na obzore, k moru desať minút pešo. A Jurkovi sa to nepáči.
Po raňajkách Zdenka skladala taniere a všimla si pár z vedľajšej izby – upravenú päťdesiatročnú ženu a jej usmiateho, štýlového manžela. Žena sa vznášala ako kráľovná a okamžite si sadla, kým muž šiel do fronty. Predtým sa ešte opýtal: “Milá, aký dezert si dáš dnes?”
Zdenka tú vetu počula, keď niesla tác. Šla sama, lebo Jura s Tomášom ihneď odišli. Závidela tej susede. Takého muža mať! Kde také berú?
Raz sa jej zdalo, že aj jej Jura bol taký. Krásne sa o ňu staral, bol láskavý a pozorný. Po svadbe ju vždy vyzdvihol z práce, spolu varili večeru a vymýšľali program. Kedy sa to zmenilo? Asi po tom, čo sa narodil Tomáš.
Zdenka išla na materskú a postupne sa to stalo samozrejmým – keď je doma, musí byť večera pripravená a byt uprataný. Tomáš bol pokojné dieťa, takže to nebol problém. Snažila sa byť dokonalou manželkou.
Neskôr sa vrátila do práce, no aj tak všetko padalo na ňu – varenie, upratovanie, syn. Je predsa žena, tak to má byť. Keby aspoň Jura to trochu ocenil. Ale on jej snahu bral ako samozrejmosť a ešte sa vyžíval v hádkach.
Keď vyšla z jedálne, musela dobehnúť JuA keď Jura znova začal reptať na cestě k moru, Zdenka sa usmiala, ukázala na prázdne miesto vedľa seba na pláži a povedala: “Priniesol si mi aspoň limonádu, ako to robí ten manžel našej susedy?” a v tých slovách bolo všetko – rozhodnutie, sila a nový začiatok.
