Rozhodli sme sa s manželom vziať si psa z útulku. Manžel chcel kúpiť čistokrvného psa, pretože vravel, že plemeno znamená šľachtu, rozum a vernosť.
Ale ja som ho veľmi prosila, aby šiel so mnou do jedného útulku, a on neochotne súhlasil. Počas celého nášho spoločného života, a prežili sme spolu dosť rôčkov, mi Jozef nikdy neodporoval. Prečo psa, spýtate sa, a nie dieťa? Sme osamelí ľudia a už v úctyhodnom veku. Obaja chápeme zodpovednosť za bytosť, ktorú sme si skrotili.
Dieťa treba vychovať, vzdelávať, zabezpečiť mu budúcnosť. Je to dlhodobý “projekt”, zatiaľ čo so psom budeme až do samého konca. Bude to naše spoločné dieťa s Jožom.
V útulku sa nám otvorila hrozná scéna. Bol cítiť odporný zápach, ku ktorému sa pridával neutíchajúci štekot a kvílenie, ktoré trhalo dušu. Všetky psy, ako opustené deti, sa na nás pozerali s nádejou, akoby naťahovali ruky na stretnutie.
S manželom sme šli popri nekonečných úzkych klietkach a stovky očí nás sprevádzali, sledovali každý náš pohyb. Bože, za čo len tie zvieratá takto trpia?! Zdá sa mi, že ak nebudeme mať odkázané zvieratá, tak ani opustené deti nebudú, a detské domovy zaniknú pre zbytočnosť.
Zvieratá, rovnako ako deti, potrebujú trpezlivosť, lásku, starostlivosť a ešte k tomu hovoria “cudzím” jazykom, ktorému sa vždy nesnažíme porozumieť a často ho prekladáme tak, ako nám to vyhovuje.
Zrazu sa Jozef zastavil pri jednej z klietok ako prikovaný. Tam ležal pes, nezúčastnený na všetkom svete s uhaseným pohľadom. Nijako nereagoval na našu náhlu prítomnosť. Zdalo sa, že ohluchol a oslepol. “Prečo tento ubožiak, vezmite si radšej tohto, je to čistokrvný pes,” – ponáhľal sa k nám pracovník útulku.
“Je to odmietnutý pes, opakovane ho zradili a vrátili, akoby sa rozhodol svojou hladovkou ukončiť svoj márny život,” – konštatovala dievčina-dobrovoľníčka s horkosťou v hlase fakty o biografii tohoto smutného nešťastníka. Jozef sa snažil s ním hovoriť, no pes sa pohŕdavo odvrátil, už ľuďom neveril.
“Viete, je veľmi dobrý, poslušný, aj keď je to kríženec, je veľmi verný, na rozdiel od ‘kráľov prírody’,” – v hlase dievčiny sa objavili náznaky nádeje, pevne nás nasledovala a sledovala každý náš pohyb. Natiahla som ruku cez mreže, aby som pohladila psa. Pes sa zrazu obrátil ku mne a oprel si nos do mojej dlane. Nos bol trochu vlhký, horúci dych ma pošteklil na koži.
Zasmiala som sa. Pes si povzdychol, postavil sa na laby a začal vrtieť chvostom. “Zázrak!” – zvolala dievčina dobrovoľníčka, -“Ste prví, na ktorých zareagoval.” “Veterinár už začal pripravu na uspatie,” – vsunul vedúci útulku, človek v podstate dobrý, ale ľahostajný k svojej práci.
Dievčina sa rozkecala: “Viete, pes akoby všetko chápal a v noci potichu kvíli, oplakáva svoju trpkú situáciu, má aj slzy v očiach.” “Nevideli ste, ako plačú psy, ale ja áno!” – náhle vypálila s horkosťou a odvrátila vlhké oči.
Bolo treba vidieť môjho Joža v tom momente. Vyzeral tak podobne ako tento pes, obitý životom. Nikdy nezabudnem na jeho oči, také ponížené ako oči psa, ktorý prosí o milosť. A vedľa oči psa. Dlho sme sa pozerali z oči do oči. V jeho duši zúrila búrka emócií, nezabudol na ľudské zrady, ale túžil po rodine! Zrazu v ňom prebudila túžba žiť!
Zavyl dlhým a žalostným hlasom, akoby vyplavujúc všetku bolesť. Ku nášmu východu sa zbehli všetci zamestnanci útulku. Mnohí plakali, neskrývajúc slzy. Jozef stál pred psom na kolenách, akoby prosil o odpustenie za hriechy celého ľudstva.
“Volá sa Verný,” – povedal jeden zo zamestnancov, odovzdávajúc nám vodítko. Rozlúčili sa s nami všetci z útulku. Niekto veľmi nábožný nás tajne prežehnal. A tento kríž spečatil navždy náš trojčlenný zväzok.
Manžel načisto zabudol na kúpu čistokrvného psa. A vôbec, “kúpiť si psa” znie dosť čudne, vám to tiež tak nepríde? Dá sa kúpiť priateľa, a predáva sa vernosť a láska?
Pes bežal vedľa nás, Jozef ho pustil z vodítka, nech sa teší slobode. Bol si istý, že s nami bude až do konca a už nikdy nebude plakať.
