— Prečo ešte nie si oblečený? — Zuzana stála v dverách a sotva potláčala podráždenie. — Zabudol si, čo je dnes za deň?
— A čo má byť? — Jakub ani nezdvihol oči od televízora, len lenivo prepínal programy. — Opäť niekam máme ísť?
— Musíme do pôrodnice! Monika porodila, sám si to počul. Prvá z našej party sa stala mamou. Musíme jej poblahoželať!
— S čím ju máme blahopriať? — muž sa ušklibol, bez prestania cvakal diaľkovým ovládačom. — S bezesnými nocami? S krikom dojčaťa? S tým, že život už nikdy nebude tvoj? Pochybný dôvod na oslavu.
— Čo to vravel? Veď sám si hovoril, ako chceš deti! Tvrdil si, že vidíš malé nožičky, ako behajú po byte. Ako si predstavuješ, že ťa detské ručinky objímajú za krk. Hovoril si troch, nie menej! Alebo sa mi to len snívalo?
— Áno, hovoril. Ale uznaj, že to znie pekne. Ženy to majú radi. Tak si sa nechala zlomiť, — pokojne odpovedal Jakub.
Zuzana mlčky klesla na pohovku. Celá jej tvár stuhla od šoku.
— No nechcem deti. Čo je na tom zlé? Väčšina chlapov ich nechce. Nebolo by lepšie žiť pre seba? Cestovanie, koníčky, sloboda… A vy všetky hneď — deti, rodina, plienky.
— Zavezieš ma? — jej hlas bol ľadový. Nedokázala potlačiť zášť — práve dnes mu chcela povedať tú najdôležitejšiu správu v živote.
— Čo, bez vás to nezvládnu? Nechcem vidieť tú hlúpu šantru, hihotanie a plač. Choď neskôr. Možno ti to rozmyslíš.
Bez ďalších slov Zuzana vyšla do spálne. O štvrťhodinu vystúpila v elegantnom kostýme. Taxík už volala — a vďakabohu, nepočúva Jakubove ponuré poznámky.
A predsa bola tak blízko šťastiu… Ešte dnes ráno uvidela tie dve čiary na tešte. Chcela mu tú novinu oznámiť večer. Ale teraz… teraz už nevedela, či má právo to vedieť.
Zuzana vždy túžila po stabilite. Pracovala už počas štúdia, s vyznamenaním ukončila vysokú školu, mala skvelú prácu, stabilný príjem, vlastný byt — dar od rodičov. Všetko robila správne. A bola pripravená na dieťa. No len muž, ktorého považovala za otca svojich budúcich detí, sa ukázal ako dobrý herec.
Jakub sa jej zdal vyspelý, spoľahlivý, zodpovedný. Jeho vek, slová, názory — všetko vzbudzovalo istotu. Až dnes prvýkrát zložil masku.
— Už som sa rozhodla, — šepkala do prázdnoty auta. Taxikár, mlčanlivý starší muž, sa na ňu obrátil, premeral ju pohľadom a na rozlúčku nečakane povedal: — Blahoželám.
Zuzana sa zamiatla. Poďakovala a vybehla k vchodu. Tam stála Monika, žiariaca šťastím, s malým balíčkom v rukách. Otcove náručie už držalo bábätko. Vzduch bol napojený láskou.
— Gratulujem, drahá! — Zuzana objala kamarátku. — Ako voláš bábätko?
— Adam, po otcovi. Chcem, aby si mu bola krstnou.
— S radosťou, — Zuzana sa usmiala, no srdce sa jej stínalo. Všetko, čo chcela, bolo tam pred ňou, ale nie s ňou.
— Niečo sa stalo? — ticho sa spýtala Monika, keď sa trochu vzdialili.
— Jakub celú dobu klamal. Nechce deti. A vravel, že áno. A to najhoršie… som tehotná. Zistila som to dnes. A teraz… teraz sa musím rozhodnúť.
— Zuzana, mužov je dosť. Ale šanca stať sa mamou? To je dar. Moja sesternica napríklad nemôže mať deti. Plakala od radosti aj bolesti, keď sa dozvedela, že čakám. Nemala by si sa vzdať svojho sna.
— Aj ja tak uvažujem. Ak nezmení názor — odídem. Moji rodičia budú šťastní, že budú starí rodičia.
Jakub názor nezmenil. Hovoril, že deti sú bremeno, strata času a peňazí. Zuzana sa nehádala. Vnútri už mala všetko rozhodnuté.
O tri roky neskôr.
— Och, Jakub! — bývalá susedka sa do neho takmer nabúrala na letisku. — Blahoželám k synovi!
— Mýlite sa, nemám deti, — chladne odpovedal.
— Akože? Videla som Zuzanu s kočíkom. Dieťa má asi štyri mesiace. Počítam celkom dobre, vieš?
Jakub zbledol. Nevedel. Alebo nechcel vedieť. A teraz… teraz už bolo neskoro.
— Kde je? Kde ste ju videli?
— Nepoviem. Náhodná zhoda. A ty, ako vidím, si z tých… čo svoje vlastné dieťa neuznajú.
Jakub zostal stáť. Až teraz začal chápať, čo stratil. Ale keď po troch rokoch Zuzanu našiel, bolo príliš neskoro. Chlapec volal otcom iného. Jakub nemal šancu. Ani láskou, ani činmi, ani srdcom.
Koniec bol jasný. Zuzana sa rozhodla správne.
