Navrhla som svokre rozdelit police v chladničke – a začal sa škandál. „Čo je to za nezmysel, takéto veci sa ani na internátoch nedejú!“
Štyri roky. Presne toľko žijeme s manželom a našou dvojročnou dcérkou pod jednou strechou s jeho matkou – Alžbetou Jozefovou. V starom trojizbovom byte na okraji Košíc. Žijeme tu, pretože si nemôžeme dovoliť nič iné. Môj manžel pracuje ako obyčajný mechanik, ja som knihovníčka v miestnej škole. Výplaty stačia len na plienky, chlieb a poplatky za služby. Aj keby som si našla druhú prácu, na nájom by to nestačilo. Preto trpíme. Každý deň.
Snažila som sa byť vďačná. Alžbeta Jozefová predsa nie je cudzí človek. Aj keď má ťažkú povahu, je to babička našej dcérky. A pomáha – môže pohladať bábätko, keď musím ísť do lekárne alebo na vyšetrenie. Ale čím viac času prechádza, tým je to ťažšie. Je to ako chodiť po mínovom poli. Najmenšie nesprávne pohyby – a výbuch. Najprv to boli maličkosti: neumyla som tanier hneď po večeri, neotrela som sporák. Potom začali výčitky: „Tvoje cestoviny zase zkysli,“ „Prečo si zjedla môj jogurt?“ – aj keď som ho ani neotvorila.
Trpela som. Naozaj. Ale raz, keď ma znova obvinila, že jej „zmizla“ kuracia polievka, už som to nevydržala. Navrhla som rozdelenie chladničky. Úprimne a v dobrom: horná polička – jej, stredná – nám. Ona si varí pre seba, my pre seba. Žiadne vzájomné obviňovania. Každý svoje.
Alžbeta Jozefová na okamih zmlkla, potom vybuchla:
„Čo to trepeš?! Ani keď som žila na internáte so šiestimi dievčatami v izbe – nikto nerozdával chladničku! Všetko bolo spoločné. A vy čo ste, rodina alebo spolubývajúci?! Takže ja uvarím kapustnicu – a vy poviete: ‚Dakujem, netreba, máme svoje‘? Ako vysvetlíte dvojročnému dieťaťu, že banán na spodnej poličke je babkin a nesmie naň siahať?! Čo je to za hlúposť?! Nie v mojom byte!“
A je to tak – v jej byte. Necháva nám to pripomínať každý deň. Ak si čokoľvek dovolíme – aj keby sme zavesili novú uteráku alebo presunuli hrnček – okamžite pripomenie: „Toto je môj byt. A bude, ako ja poviem.“ Necháva nám to jasné. Hovorí priamo.
Ale na druhú stranu – ona vie, kde kúpiť najlacnejšie mäso, v ktorom stánku je tvaroh v akcii, kde zľavnená zelenina. Bieha po trhoviskách s rozvrhom v hlave a vždy prinesie domov tašky plné potravín za pár centov. Niekedy jej závidím – nemám čas ani silu na takéto behania. Kupujem, čo je blízko domu. Áno, drahšie. A ona – ako ostreľovač: vyčíha, počká – a zoberie. Lenže potom prichádzajú výčitky. „Ja sa snažím, trávim čas, a vy len kritizujete!“
Snažila som sa hovoriť s manželom. Navrhla som: poďme si nájsť aspoň garsónku, hocikde na konci mesta. Hlavne žiť sami. Ale nechce. „Nezvládneme to. Mama by to sama nezvládla. Urazilo by ju to…“ – a takto to je zakaždým. Bojí sa jej uraziť, zatiaľ čo ja každý deň cítim, ako urážajú mňa. Len mňa – nikto ma neľutuje.
Svokra hovorí, že spoločné večere spájajú rodinu. Ale u nás končia krikom, buchnutím dverí a tichom na týždeň. Niekedy si len predstavujem, ako si sadnem k stolu a jem – v pokoji. Bez strachu, že niekto vyhrkne: „A to ste prečo zjedli? To som nechala na zajtra!“ Alebo: „Zasa si neotrela stôl!“
Som unavená. Ale východiská nie je. Uviazli sme medzi generáciami, medzi chudobou a nutnosťou trpieť. Chcem odísť. Chcem žiť, nie prežívať. Ale zatiaľ mi zostáva len jedno – čakať. Čakať, kým dcéra vyrastie, kým manžel naberie odvahu, kým si našetríme aspoň na nájom…
A vždy, keď otvorím chladničku, nepočujem len vŕzganie dvierok. Počujem krik: „V tomto byte bude všetko po mojom!“
