**Rozdelila som to, ako som vedela**
„Ahoj, mami.“ – Zuzana sa snažila hovoriť tak, akoby sa nič nezmenilo, no jej hlas znel chladne a stroho.
„Och, Zuzka! Čo ťa sem zanieslo? Dnes som ťa nečakala.“ – odpovedala Alžbeta Pavlovna.
Zuzana sa pozrela na matku. To slovo – „nečakala“ – sa jej najprv zarazilo do srdca ako tŕň a potom jej v hlave znelo ešte dlho. „Nečakala“! V poslednej dobe sa jej zdalo, že ju nikto a nikde nečaká.
„No čo stojíš ako prikovaná? Poď dnu, práve zaváram uhorky. Prišla si len tak, alebo sa niečo stalo? S Tomáškom je všetko v poriadku?“
„Všetko je v poriadku, mami, s Tomášom. Na prvý čas sme im prenajali byt. Marek zaplatil za tri mesiace dopredu, a potom nech si poradia sami…“
Zuzana pozorovala matku. Ako vždy, zamestnaná domácimi prácami. Tak to bolo celý život. Od detstva si Zuzka zvykla, že matka stále niekam ponáhľa a všade mešká.
„Musíš to spraviť rýchlo…“, „teraz skočím do obchodu, doniesli…“, „ty zostaň doma, ja idem…“, „Zuzka, neotravuj, veď vidíš, že pracujem…“. Alžbeta Pavlovna sa vždy zaujímala o materiálne veci, zatiaľ čo dcére najčastejšie hovorila „počkaj“.
„Zuzka, nalej si čaj sama, nemám čas, ešte som nevyvarila poháriky.“ – Dobre?
„Dobre, mami.“ – povedala Zuzana a nalia si čaj, hoci ju vôbec nepil.
„Tak prečo si vlastne prišla?!“
„Mami, počuj… ty si nikdy nemyslela, že by si sa s otcom rozviedla?“ – začala Zuzana neisto.
„Noo… vlastne nie, a prečo by som sa rozvádzala? Vymieňať klín za klin. Všetci sú rovnakí! Tí muži. A čo?“
„Mami, vieš… ja chcem požiadať o rozvod…“
„Čo?! A čo sa vám stalo?! Zašiel si za inou, čo?!“
Alžbeta Pavlovna očividne nečakala takýto zvrat, preto na chvíľu prestala utierať pohár.
„Mami, mám pocit, že sme nejakí rozdielni. Tomáš už dospel, sám začal žiť s priateľkou. Myslím, že ja a Marek by sme sa mali rozviesť…“
„Čo sa vám to dialo, preboha?!“
„Dnes máme dvadsaťpäťročnú výročnicu svadby. Ráno sa o tom ani nezmienil. Pýtal sa len, kde má ponožky a za koľko minút bude raňajky. A to je všetko…“ – trpko si povzdychla Zuzana.
„A to je všetko?! Zuzka, no ty si ale hlúpa! Čo si to vymýšľaš?! Výročie svadby! Nič zvláštne! Mne tvoj otec nikdy nič nedaroval a ani ja jemu. A čo by sme vyhadzovali peniaze za nezmysly?!“ – rozhorčila sa Alžbeta Pavlovna.
Zuzana sa pozerala na matku a uvedomovala si, že márne k nej prišla, aby sa jej zverila. Matka ju nikdy nechápala. Po tvári jej stekla slza.
„A teraz mi tu ešte plač! Vieš, aké problémy začnú s tým rozvodom? Bude treba deliť byt, chatu, auto… A peniaze na účte máte spoločné? Ja som si vybrala hotovosť a schovala doma. To bude výmena bytov! Taká pekná „trojka“, a koľko peňazí ste dali do rekonštrukcie…“
Zuzana pozerala na matku. Alžbeta Pavlovna hovorila niečo o byte, o výmene. Zdalo sa, že sa zo všetkých síl snaží spočítať, čo komu pripadne. Zuzke bolo ešte horšie ako predtým…
„Poviem ti to takto, dcéra – choď domov a vyhoď to z hlavy. A keď chceš kvety, môžeme ti natrhať pivonky, aj tak čoskoro odkvitnú…“
„Ďakujem, netreba.“ – popotiahla Zuzana nosom.
„No ako chceš. Ideš už?! Včera nám do obchodu doviezli lacný piesok, nepotrebuješ?!“
Zuzana záporne pokývala hlavou a snažila sa čo najskôr odísť. V rodnom dome sa nedalo vydržať.
Išla smerom k autobusovej zastávke, no po chvíli zmenila názor a rozhodla sa ísť pešo: najprv odbočila na chodník, potom vyšla na nábrežie.
V taške jej zazvonil telefón. Zuzana hneď tušila, že volá manžel, lebo si spomenul na výročie. Na displeji sa však objavilo meno jediného syna, ktorého so ženili.
„Áno, Tomáško.“
„Mami, ahoj. Počuj, máš chvíľu? Potrebujem s tebou veľmi naliehavo hovoriť.“
„Samozrejme, že mám. Môžeme sa stretnúť v kaviarni za hodinu. Vyhovuje ti?“
„Áno, dobre. A v ktorej?“
„Príď do „Romantiky“. Som práve nedaleko. Navyše, aj ja s tebou potrebujem niečo prebrať.“
Zuzana odbočila na vedľajšiu ulicu, prešla niekoľko blokov a za dvadsať minút bola na mieste. Syn prišiel o desať minút neskôr.
„Ahoj, mami.“
„Ahoj, Tomáško. Objednala som si len kávu, nechce sa mi jesť.“
„To je dobre. Nemám veľa času, len na dvadsať minút.“
„O čom si chcel hovoriť?“
„Počuj, mami… je tu taká vec… No, Monika mi povedala, že čaká dieťa…“
Keď to počula, Zuzana na okamih akoby vypadla z reality. Pred pár týždňami sa Tomáš začal žiť s priateľkou. Nebola proti tomu, ale stať sa babičkou v štyridsiatich piatich rokoch sa jej nechcelo.
„Mami, prečo mlčíš?“
„Ja… no… je to také nečakané, Tomáško. Zvládnete to?“
„Samozrejme, ak niečo, ty nám pomôžeš, však? A čo si ty chcela povedať?“
„Ja… synček, ako by si sa pozeral na to, keby sme sa s otcom rozviedli?“
„Vy sa chcete rozviesť? Čo sa stalo?“
„No, vieš, sme nejakí odlišní, úplne cudzí. Dnes máme dvadsaťpäťročnú výročnicu svadby a on na to úplne zabud
